dobrodruzstvo

Thajsko deň#7 Tajomstvá Ayuthaye

,

Ráno sme mali famózne raňajky. Viď foto ilustráciu (toto bol raňajkový dezertík).

ranajky

Hostel vlastnila veľmi pohostinná a milá Thajka, ktorá si spravila zo svojho teenagerského syna recepčného. Ten vám veľmi rád a ochotne dokonca odnesie batožinu na izbu, čo sa v hosteli spravidla nestáva. Thajci sú naozaj pohostinní a keď sa už o vás majú postarať, tak sa postarajú ako o vlastnú rodinu. Preto naša nová mamina Thajka nabrífovala jej syna, nech nás ide odviezť ich vlastným autom k prvému templu- Wat Chai Wattanaram, ktorý bol naozaj impozantný. Impozantný nie vo veľkosti či zdobenosti, ale vo svojej neskutočnej energii a pokoji, ktoré vyžaroval. Je ráno, na okolí ešte nie je masa ľudí poskakujúcich so selfie tyčmi či zrkadlovkami a my si so Sokkim dosýta vychutnávame čaro miesta. Komplex je vystavaný z tehál a hoci bol postavený v roku 1630, na svoj úctyhodný vek je neskutočne  zachovalý.

My Európania sa teda tiež nezaprieme a fotíme kde sa dá, avšak po čase si nachádzame neďaleko miestočko s výhľadom na celý komplex a v neskutočnom pokoji (až na otravné mravce) meditujeme. Tú zvláštnu energiu týchto chrámov cítiť všade naokolo. Hovorí sa, že tieto chrámy sa stavali zámerne na energeticky významných miestach na Zemi. Z tohto úžasného miesta sa znova tuk-tukom dopravíme do mama hostel, berieme bicykle a prichádza na rad celodenná túra na bicykli po starobylých temploch krásnej Ayuthaye. … Keď jazdíme my… Videjká, fotky, doťahovačky, minibitka, prechádzky, mierna únava z tepla, pripitosť z piva, prechádzka a kúpa eurového prsteňa na tradičnom trhu, všetko je ako má byť. Do templov nemôžete vstúpiť obutí a taktiež by bolo fajn, keby tam nejdete oblečení na štýl Miley Cyrus alebo Justina Biebera.

 

bike_ayuthaya

Skúšame náš prvý nefalšovaný kokosový orech bez toho, aby bol naplnený alkoholom a musím priznať, že nám nechutí (chuť je vcelku kyslá a máme dokonca podozrenie, že je pokazený). Radšej späť k starej dobrej Bahama mama 😉 Skoro všetky temple pobehané (no prvým sme boli očarení aj tak najviac), selfie s buddhom v strome spravená, zmrzka kúpená, preľudnené centrum, kde ešte doznievali oslavy nového čínskeho roka skuknuté, fejkový kryt na ajfónik pre Sokkiho kúpený a môže sa ísť smer Bangkok.

Ešte posledná večera v našom obľúbenom rodinnom hosteli, kde sme mali veľmi chutnú papanicu (cestovinky so zaujímavou sladkastou omáčkou so shrimpami a moju si už nepamätám, ale určite si pamätám pocit chuťového uspokojenia ;)), dostávame posledné thajské namaste (kop kun ka) od našej adoptívnej thajskej maminy a môže sa ísť do centra Ayuthaye, odkiaľ nám má ísť minivan priamo do Bangkoku. Taxikár nás ešte aj odkopne na náš odvoz, aby sme náhodou tých pár metrov od miesta, kde nás vysadil a miestom, kde stáli minivany nezablúdili. Veľmi rád tiež odo mňa zoberie aj posledné doláre, keďže kurz baht- dolár hrá v jeho prospech.

Za západu slnka prichádzame do Bangkoku, ktorý je naozaj obrovský. Má skoro 8 a pol milióna tuniakov a zmestili by sa doň pomaly dve Slovenská. Už len pri príjazde do tohto mesta po diaľnici máte pocit, že vidíte diaľnice celej strednej Európy pospájané v jednej kope. Doprava v samotnom Bangkoku je naozaj riadna sranda, teda pre nás určite. Pre niekoho to môže byť samozrejme naopak hotová katastrofa. Cestu do nášho hostela máme pozretú-toto som naozaj nechala na Sokkiho (pozn.: femeňáčky dúfam toto prehliadnu, ale chlapi majú naozaj dobrý zmysel pre orientáciu) a prvé zvýšenie adrenalínu v krvi nastáva, keď na obrovskom kruháči pri Victoria station vidíme číslo nášho autobusu, ktorý nám práve odchádza. Žiadne strachy, sme v Bangkoku a toto nie je žiaden problém. Okrem toho, že sú Thajci veľmi pohostinní tak sú aj poriadni blázni a slovné spojenie bezpečnosť nadovšetko je v ich prípade asi synonymom irónie. Len čisto reflexne sa zdvihli naše paže na znamenie, že práve v tom autobuse chceme sedieť a šofér s tým očividne nemá žiadny problém. V strede rušného kruháča nám pribrzďuje a my naskakujeme do autobusu, ktorý je aj pri česko-slovenskej socialistickej Karose veteránom. Čo ma hneď prvé udivuje je, že žena v stredných rokoch s moderným trblietavým tak trochu diskofilným kovovým puzdrom zberá od ľudí peniaze a potom si sadá priamo za šoféra na akúsi žinenku, ktorá sa nachádza v priestore za ním. Vystupovanie je taktiež zaujímavé, znova jemné pribrzdenie, no predtým zazvonenie, aby sa to pribrzdenie vôbec uskutočnilo (načo zastavovať, tým sa stráca príliš veľa času…) a môže sa vystupovať. Ako neskôr zistíte- jazdiť v tak preplnenom meste nie je sranda zakaždým, keďže pár stovák metrov viete ísť aj dobrú hodinu. Mali by ste sa teda vybaviť pevnými nervami alebo si poriadiť skúter, najlepšie bez prilby a medzi seba s manželom narvať ešte svoje dve malé deti (rovnako bez prilby) a ísť brázdiť Bangkokom po medzi desiatky áut. Taktiež sa vám možno zíde aj rúška na ústa kvôli smogu. Konečne sme dorazili na miesto odpočinku- samozrejme iba toho nočného. Mali sme na pláne so Sokkim ísť ešte omrknúť jeden trh neďaleko nášho hostela, ale ja som to už nedávala. Izba bola veľmi fajn, vyzerala skoro ako hotelová a kúpeľňu so záchodom sme mali rovno v izbe asi takým štýlom, že som si mohla otvoriť drevenú okenicu na stene a vidieť priamo Sokkiho robiac veci, ku ktorým si aj kráľ musí dôjsť na pešo. Tento pohľad by som možno oželela 😛 Dáme spršku a dostávam od Sokkiho veľmi príjemnú masáž pri ešte príjemnejšej muzičke, až dokým sa Spotify neprepne sám na nejakú sado maso Rihannu 😀 Nevadí, sranda musí byť. Dobrú noc Bangkok!

buddha_ayuthaya

Thajsko deň #6 Road to Ayuthaya

,

Ráno je plán jasný. Šantíme ešte na pláži a užívame posledné okamihy pri mori, balíme švestky a nasadáme na náš obľúbený songthaew. Teda aspoň ja.  V taxíku sme nasáčkovaní ani neviem koľkí plus batožina (určite spĺňame všetky bezpečnostné predpisy) a Sokkimu už miesto na sedenie akosi nezvyšuje. Pre taxikára ani pre Sokkiho žiaden problém. Tichá dohoda státia na stupienku trištvrte telom von z taxíka a držaním sa hornej lišty taxíka bola uzavretá a ideme si. Máme namierené na spot odkiaľ odchádzajú trajekty na pevninu do Tratu.

Tento deň je čisto tranzitný, pretože sa potrebujeme dostať do Ayuthaye- niekdajšieho hlavného mesta Siamskej ríše, ktorá existovala od 14 do 18 storočia. Ayuthaya sa nachádza asi tak 80 km severne od Bangkoku a pri thajských cestách to trvá vyše hodinu kým sa tam dostanete.

Pri ceste do Ayuthaye je najprv potrebné sa dostať do Bangkoku. Najlepšie spojenia do Bangkoku vám opäť idú z autobusovej stanice z Tratu. Keď sa dostanete trajektom z ostrova na pevninu, aj priamo odtiaľto je možný spoj do Bangkoku, avšak ide o autobus, ktorý býva hneď vybookovaný a chodí max. dvakrát za deň.

S týmto poznaním berieme teda taxík do Tratu a z tratskej stanice nám okamžite (Sokki sa skoro ani vycikať nestihol) ide bus do Bangkoku za 275 bahtov, čo je v prepočte necelých 7 eur.

Cestovanie so mnou ide vcelku smoothly, čo je po storke s batožinou zabudnutou v taxíku a mobilom vypadnutým v ďalšom taxíku celkom príjemnou zmenou. Sme v minivane aj s ďalšími Thajcami, pretože je to vcelku obľúbený spôsob prepravy aj pre domácich. Jedna Thajka si dokonca zo Sokkiho ramena spravila vankúšik. J

Ide o približne päťhodinovú jazdu, ale aj tak šofér usúdil, že si treba dať prestávku na poobedňajší obed. Na Thajsku je super, že sa nestane, aby ste nenašli nejakú prevádzku s jedlom. Či už ide o veľký trh, stánok, motorest, obchod alebo pumpu, vždy niečo nájdete. Také jedno stanovište s jedlom na otvorenom priestranstve náš šofér zrovna našiel. My ideme na wecká, ktoré sú blízko poľa a spoločné umývadlá rovno na čerstvom vzduchu, načo strechu. Óo áno téma weciek je nanajvýš dôležitá, tú som ešte nespomínala. Tak na utieranie sa toaleťákom na wc v Thajsku zabudnite. Pripravte sa na hadicu s ktorou si „vystriekate“ intímne partie a potom zľahka osušíte. Ide o to, že by sa malo do wecka dostať toaletného papieru v čo najmenšej možnej miere, respektíve vôbec, pretože použité útržky by ste mali zahodiť do koša, ktorý je vždy vedľa. Ja som teda mala zabrízganý s prepáčením celý hajzel fekálnou vodou, pretože namieriť správne hadicu nie je až také jednoduché ako sa na prvé čítanie môže zdať. Takže s týmto štýlom údržby samej seba po vykonaní potreby som rýchlo prestala a vrátila sa pekne krásne k európskej klasike. No vraví sa, že tento spôsob je oveľa viac hygienickejší ako náš európsky. Choďte si to určite vyskúšať a posúďte sami.

Na pumpách je to dokonca ešte väčší old school, pretože tam nemáte dokonca splachovanie vôbec, ale len misku alias naberačku a priestor pre vodu, ktorú sami naberáte do misky a tak „spláchnete“. Aspoň máte pocit, že ste si odrobili použitie wecka.

Takže jazda sa blíži ku koncu a konečná je v Bangkoku pri Victoria station, keďže odtiaľ treba prestúpiť do Ayuthayi. Práve sa pozeráte na naše zdarné vystúpenie pri Victoria station J Ale sme krásni, čo?!

cesta_tuktuk

Obchádzame s kľudom Angličana tri šóry ľudí, ktorí na niečo čakajú a potom sa už s menším kľudom zaraďujeme do jednej z nich, keďže sme zistili , že práve tu sa čaká na autobusy do starobylého mesta a niekdajšieho centra Siamskej ríše. Cesta Bangkok- Ayuthaya trvá asi tak hodinku- nestihneme pozrieť ani dva diely nášho obľúbeného seriálu Homelandu a už nám kričí niekto spredu, koho nie je ani poriadne vidieť, aby sme vystupovali. Takže vo večerných hodinách konečne po niekoľko hodinovej ceste (rátajúc cestu až z Ko Changu) prichádzame do Ayuthaye. Teda v centre to určite nevyzerá ako niekdajšie kráľovstvo, miesto plné templov, kde sa kedysi stáročia meditovalo. Na to, že je pokročilý večerný čas je mesto ešte stále plné ľudí. Na tomto mieste prvýkrát zažívam, čo to znamená skutočný smog v meste a moje pľúcka majú tiež prvýkrát trošku respiračné problémy. Snáď každých päť metrov je na ulici týpek, ktorý smaží nejaké kúsky pofidérneho mäsa na ich „gasoline“, ktorej výpary sa okamžite vedia dostať k vašim čuchovým bunkám. To teplo, vlhkosť a primiešaná gasolina mi spôsobujú pocit, že moje pľúca sú zovreté a nemajú sa ako nadýchnuť. Ešteže je tam Sokki, ktorý mi môže dať dýchanie z úst do úst. Zháňame odvoz k nášmu hostelu, ktorý je veľmi blízko jedného z templov patriaceho do kráľovského komplexu. Pristavujeme sa pri tuk-tukoch- ďalšiemu druhu mini taxíku. Cenu najprv ponúknu vystrelenú, no vedzte, že vždy sa dá vyjednať lepšia, minimálne o 50 bahtov. V rámci Ayuthaye sa viete dostať všade do 100 bahtov. So Sokkim hráme, že je to drahé a že pôjdeme radšej pešo, hoci je to asi 4 kilometre a so všetkými našimi ruksakmi a vecami unavení po ceste, tajne dúfam, že taxikár bude o nás ešte bojovať. A dobrá správa je, že bojuje a vydealovali sme lepšiu cenu. Dokonca ideme tuk-tukom, ktorý má svoj swag plus repráky do ktorých nám mladý chalan pustil aj nejakú tú muzičku. Prichádzame k nášmu hostelu, lúčime sa s tuk-tukárom a ideme sa zacheckovať. Naša izba je presklená výkladná skriňa, ktorej dvere sú vlastne aj okná zároveň. Zastierame závesy a ďalej mládeži neprístupné. Bru.

Thajsko deň #5 KoChang prekvapenia

,

V živote (a v Thajsku dvojnásobne) platí, že keď to nejde na jednom mieste, pôjde to na inom. Keď vám nechcú dať na nejakej pumpe pivo pred piatou hodinou poobede, skúste to na inej o jedenástej ráno a zaručene sa ho dočkáte 😉 To bol náš prípad. Duch pozdvihnutý, telo mokom napojené a môže sa ísť na výlet k vodopádu Kong Plu (prosím neopľujte osobu vedľa vás, keď sa budete snažiť vysloviť tento názov), ktorý je od White beach vzdialený asi tak 20 minutiek východne antizbesilou jazdou taxíkom.

Keď sme prišli do areálu, pivko nám tak zachutilo, že sme dali hneď ďalšie. Ich pivo samozrejme nie je belgický Duvel alebo česká Plznička, ale konkrétne pivko s originálnym názvom Ko Chang bolo veľmi dobré a od smädu padlo ešte lepšie. Čo by som určite chcela oceniť, sú veľmi praktické a na pitný režim mysliace, 0,6 l sklenené fľašky v ktorých sa toto pivo predáva. Netreba trocháriť a pravdupovediac na tom slniečku aj to slabučké thajské pivko začína účinkovať. K samotnému vodopádiku sa išlo hneď veselšie a cestu sme si trošku spestrovali odskokmi do „džungle“ či brázdením po kameňoch stredom rieky, ktorá sa jemne valila od vodopádu. Vodopád bol presne ako na obrázku s pár tuniakmi navyše. Ja som sa vyvorvanila na kameň a snažila sa chytiť aspoň trošku thajského bronzíku (pozn. autora: domov sme aj tak prišli ako vápenkári starej matere). Môj drahý šiel za dobrodružstvom a vyškriabal sa na najbližšie možné vyvýšené miesto, odkiaľ si aj s kamerkou skákal elegantné šípočky. Voda nebola dvakrát najteplejšia, nejeden teplomil by povedal, že je priam studená. Avšak na osvieženie úplne top. Pri pohľade na vcelku veľké ryby plávajúce naokolo som pred vhodením sa do týchto studených vôd ešte trošku zaváhala, ale povedala som si, že pirane sú iba v Amazone a keby hryzkali, bol by aspoň peeling zadarmo J

Deň nemohol už lepšie ubiehať a znova sa nám potvrdilo staré známe- neplánované veci sú tie najlepšie. Po ceste naspäť smerom na ďalšiu pláž- konkrétne Klong Prao totižto spozorujeme nejaký pútač na krokodíliu show. Sokki nadšene strúha ľavotočivú zákrutu, aby sa tomu pozrel bližšie na koreň, teda na zúbok- a to doslova… A naozaj. Týpek práve ukončoval krokodíliu show. Mal síce pomenšie obecenstvo pozostávajúce z dvoch tuniakov (pozn. autora: rozumej dvoch ľudí), ale kolegov krokodílov mal naozaj v hojnom počte. Odvážny Thajčan nás po oznámení, že ďalšia show už nebude a vzápätí spozorovaní sklamania v našich európskych očkách už aj oboch ženie do arény s krokodílmi, aby mohol začať ďalšiu show. Neviem prečo som mala v hlave nie zrovna najpravdivejšiu predstavu, že  krokodíly sú počas týchto show riadne napapané a zdomestifikované, čiže tam nie je reálna šanca, aby nás pokuskali. Po vzhliadnutí zhojených kusancov na ruke dotyčného krokodílieho muža a po jednom dôraznejšom upozornení nech sa k jednému krokodílovi s kamerkou moc nepribližujem, som opäť nadobudla stratený rešpekt.

Za to Sokki mal odvahy aj za mňa. Nielen že chytil jedného za chvost (čo som zvládla ešte aj ja), ale ďalšieho krokodíla dokonca vyťahoval aj z vody. Bola to teda riadna váha, asi tak 150 kg. Pri pohľade na thajského šoumena, ktorý Sokkimu ukazoval nech vopchá krokodílovi hlavu do jeho otvorenej tlamy mi poskočilo nepríjemne srdiečko… Sokkiho hlava v krokodílovi? Čo by nie. Inak mal tam aj ruku, tak som rozmýšľala čo by mi chýbalo viac.

Aby som Sokkiho ruku a hlavu ešte niekedy vôbec videla, Sokki musel spraviť nejaký zvláštny šamanský rituál, kedy asi tak zo päťkrát poklopkal prútikom krokodílovi na jeho zuby od hora dole, čoho zrejme malo nejakým mystickým spôsobom upokojiť natoľko, že vám neodtrhol hlavu. Keďže moja riťka bola už vcelku zovretá a odvaha si šla na vandrovku, Sokki to zachránil. Nielenže dal krokodílovi pusu (nie nežiarlila som), ale krokodílovi skontroloval aj chrup. Samozrejme všetko sme zdokumentovali. Nám by aj toto bohate stačilo, ale thajský krokodílsky odvážlivec, ešte nemal dosť. Zobral nám našu kamerku, dal jedno namaste vybranému krokodílovi a vzápätí mu kamerku strčil až do pažeráku! Áno správne čítate. Keby ste len tak pre zaujímavosť chceli vidieť hrdlo krokodíla alebo strašiť s týmito zábermi svoje neposlušné deti, stačí povedať, radi poskytneme J

Show sa končí a my so zvýšeným adrenalínom v krvi pokračujeme v ceste na ďalšiu pláž Klong Prao. Po ceste vidíme ďalšiu rezerváciu slonov. Aj títo boli priviazaní reťazami k zemi, aby neušli. Prvýkrát tiež zreteľne vidíme, že trekmani na poháňanie slonov používajú palice s ostrými hrotmi, ktoré im zapichávajú do hlavy na rôzne miesta tak, aby sa pohli smerom ktorým práve oni chcú. Jeden by namietal, že majú tvrdú kožu a ani to poriadne necítia, no my vidíme na ich hlavách jazvy, ktoré im z týchto „pichancov“  ostali. Niektoré aj so zaschnutou červenou tekutinou…

Ešte čekujeme či nás nejaký slon nepobaví svojim sloním prirodzením a následným sloním rituálom zbavenia sa erekcie- tentoraz sa už nič také bohužiaľ nekoná. Všetci sú v kľude. Cestou na Klong Prao si opäť raz všimneme oltár zasvätený buddhovi, ktorých tu máte na každom kroku v hojnom počte, no tento nás zaujal svojim farebným prevedením. Bol celý dočervena. Všetky oltáre majú vodu a nejaké to jedlo, ktoré slúžia niečo ako „poďakovanie sa“ a symbolická obeta. Thajci pri tomto oltári pojali spirituálnu vďaku vcelku moderne, keďže namiesto vody v nejakých tradičných miskách boli buddhovi obetované fľaše červenej fanty. Pár metrov ďalej od tohto postmoderného oltáru sa nám už naskytol nádherný pohľad na pre nás najkrajšiu pláž na celom Ko Changu- Klong Prao. Pláž je rozľahlá, širšia ako ostatné, piesok udupaný a zároveň jemný po ktorom sa úžasne chodilo. V jednu chvíľku sme dokonca úplne sami na celej pláži. Rozbehnúť sa pri západe slnka len tak do mora je úžasný pocit, však to určite poznáte. Čo ma na thajskom mori udivuje, či je skoro ráno alebo neskoro večer, je stále teplé.

stanka_krokodil

Akurát zapadá slniečko a thajský horizont sa zalieva prenádhernými farbami. Táto pláž je ako stvorená pre fotoshooting romantických fotiek vo dvojici. Pridávame k tomu ešte pózy z akrojógy, ktoré vyzerajú pri západe slnka naozaj magicky. Keď som asi tri riadky dozadu spomínala, že bol okamih, keď sme na tejto krásnej pláži boli úplne sami, nespomenula som, že väčšinu času s nami bola svorka thajských túlavých psíkov, ktorí sa mimochodom nachádzajú po celom Thajsku povaľujúce sa na slniečku a podaktoré vyzerajú dosť zúbožene. Očividne sa im páčim, najmä jednému, keďže nám nedávajú ani chvíľku pokoja a vonkoncom ich nezaujíma, že práve meditujeme. Dôvod prečo sú takí prítulní samozrejme súvisí s jedlom. Sokki v thajských potravinách, kde môžete nájsť veci od výmyslu sveta jednu takú vec aj našiel. Podobalo sa to na uschnuté, otrhané, už zopár mesiacov sa rozkladajúce zažltnuté niečo, čo (keď ste sa to odvážili ochutnať) chutilo ako uschnutá potrava pre rybičky. Viem o čom hovorím, keďže sme doma mali celé roky akvárko a ja som bola hlavný rybičkový krmič. Späť k rybičkovým filetám, ktoré boli v hľadáčiku thajskej mierumilovnej svorky psíkov. Tá je ochotná nám poprehadzovať všetky veci odložené na pláži, a to len preto, aby sa dostali k tejto pre nich lukratívnej potrave. Vzdávame to. Väčšinu z toho čo sme nezjedli im vkladáme do úst (nie že by mi to nejak obzvlášť prekážalo…:) ).

Ešte posledné húpanie na exotickej pláži v korune palmy a späť do hotela prezliecť sa. Sme v Thajsku len piaty deň, ale už sa nám cnie za európskou kuchyňou. Nič v zlom, ale túto rezancovú kultúru by som nemohla mať každý deň, hoc je thajská kuchyňa preslávená aj za hranicami tejto exotiky.

Povedali sme si, že dnes večer žiadne rezance a nájdeme niečo zo starého kontinentu. Veľmi dlho sme nemuseli hľadať a zahliadli sme, že neďaleko nášho hotela je na poschodí jednej budovy talianska reštika. Hneď nám zasvietili očnice. Do tejto reštiky sa ide po veľa schodoch a je z nej krásny výhľad priamo na more. Talianske cestovinky a drinčík, príjemná bríza na tvári a oproti sedí vaša láska, tomu sa nič nevyrovná.

Dobrá rada pre cestovateľov- v Thajsku je určite fajn, keď máte vybrané thajské bahtíky v hojnejšom počte, nech nemusíte stále hľadať ATM mašinky a platiť vystrelené poplatky bánk za výber hotovosti. Plus v tých stánočkoch s ovocím či pojazdných bicykloch, kde sú Thajci schopní odviezť tony jedla a ešte k tomu aj celú svoju rodinu, určite terminál nenájdete. Nedostatok bahtov zužuje práve aj nás a rozhodli sme sa, že posledné bahty rozbijeme v miestnych podnikoch, aby si Sokki mohol spraviť selfie (poz. mladého štúrovca: v preklade svojku) s nejakou Thajkou (pozn.: v Thajsku pozor nato či nejde o shemale).

Tough life ľudí bez peňazí- keď nemáš minimálne 80 bahtov- si úplný looser, lebo toľko potrebuješ na jedno pivko ako vstup pre zahratie si biliardu s Thajkou. Krúžime v rámci mini krčmového komplexu neďaleko nášho hotela a nenápadne sa pýtame koľko práve u nich stojí malé pivko. V každom bare sa nachádza biliardový stôl okolo ktorého sa vrtí atraktívna Thajka, ktorá má do baru nalákať čo najviac zákazníkov. Všade treba aspoň 80 bahtov, ktorými nedisponujeme. No keď máš v hlave jasný cieľ a zámer, aj cez prekážky ho určite dosiahneš. Preto aj bez peňazí nás jedna Thajka ťahá k nej a prehovára nás na biliard. My ju šikovne presviedčame, že peniaze máme na hoteli a že sa určite práve do jej podniku vrátime. Za túto jemnú lož si konečne Sokki môže s Thajkou poriadiť fotku. Len tak mimochodom, bez zaujatia musím povedať, že šla skôr po mne ako po Sokkim…no keď sa spýtate Sokkiho určite vám bude zapierať…:)

Posledný večer na Ko Changu sa kráti a my sa vraciame do hotela. Konečne sa vyspíme, keďže nám nepadá strecha na hlavu a zisťujeme, že nás ornitologický výskum sa skončil O.o. „Gustiózne pečivko“ s tuniakom vo vnútri zmizlo. :O To či sa tento klenot thajskej kuchyne naozaj zjedol zostáva tajomstvom aj pre nás. Nech mu je cesto ľahké.

Thajsko deň # 4 Ko Chang pokračuje

,

Prišla donáška. Ráno vyspatá v rámci možností vorvaním Sokkiho z postele a ide sa pre stratený mobil. Nejde sa ďaleko, ak si dobre spomínate, môj vypadnutý mobil mi má byť doručený ujom, ktorý príde z pevniny na ostrov a rozváža ľudí po ostrove. Môj karmový zmysel sa ozval a našepol mi, že by som mu mohla dať nejaké tie bahty za ochotu. Avšak trochu som môj zmysel precenila, pretože mi našepol sumu asi tak v prepočte jedno euro a daný pán s obálkou v ruke v ktorej bol môj nezvestný mobil si pýta za svoju ochotu v prepočte asi tak osem eur. Nuž čo, treba si vypýtať, inak vám nedajú. A ja som bola veľmi vďačná, že som sa k mobilu vôbec ešte dostala…

Ako premotivovaná dvojica sme určite nešli vyspávať, ale využili sme možnosť skorých raňajok a potom hor sa na pláž zabehať si. Na naše prekvapenie, cez skratku ktorou sme chodili na pláž a ktorej schodíky viedli rovno na ňu, sa akurát tak dalo preplávať, ale určite nie prejsť na pešo. Zrovna je príliv a voda silno naráža na múrik pri schodoch. Keďže je predsa len ráno, voda ešte trochu studená a my ešte stále trochu chrumkaví, celé to obchádzame a dostávame sa na pláž cez iný vstup. Veľmi príjemný beh J. Vždy som si myslela, že v tých filmoch, kde bežia ráno po pláži veľmi sexi spôsobom, len zveličujú čaro danej aktivity, ale naozaj to má niečo do seba. Zabehli sme až na koniec pláže, kde sa nachádzal štýlový mini hostel. Bolo tam veľa dreva, zarastenia (rastlinami) a sieťky (hamocky) v ktorých sa dalo hojdať s výhľadom na more hoc aj celé hodiny. To určite nie je náš prípad a bežíme naspäť. Míňame luxusné presklené apartmány v ktorých sú obrovské postele so snehobielym posteľným prádlom natočené priamo s výhľadom na šíre more. Môôôže byť. My sa ale vraciame do lacnejšej varianty pre backpackerov, pobalíme čo to do batôžku a ide sa na slonííky.

slony a more

 

Keďže sme na oficiálnom ostrove slonov, nevidieť slona by bol doslova smrteľný hriech! Chceme ísť do jednej rezervácie na severozápad od nášho hotela. Presný názov si nepamätám, tam je aj ten zádrhel. Taxikárovi poviem úplne iný názov- Kai Bei, ktorý neviem odkiaľ mám, ale zhodou okolností je to tiež rezervácia pre slonov a za sto bahtov sa už vezieme v polootvorenom taxíku. Sú tam dve priateľské Rusky s ktorými dávame small talk. Pred samotnou rezerváciou ešte stihnem dať vyhlásenie o konvertovaní na islam, stojac celkom absurdne v zašpinenom hijabe od thajskej kačacej polievky s rezancami. Dúfam, že toto nebude čítať moja mama a krstná.

Prvý stret so sloníkmi bol skvelý. Sú to úžasné tvory. Podľa môjho úsudku sú vysoko inteligentné, mäkušké, chlpaté so studenými uškami 0:). Hladkáme mláďa s maminou, máme košík plný ananásu po ktorom sa v priebehu zopár minút len tak zapráši. Človek si myslí, že ananás má vo svojej moci a kŕmenie pôjde podľa jeho časového harmonogramu, avšak slonie mláďa si myslí opak a to si aj vynúti. Otočená na pár sekúnd chrbtom, mi malým vlhkým chobotíkom sloník ukradol ananás priamo z košíka a už si ho cpal do papuľky. Za chvíľu sa vracia hlava rodiny, otec slonej rodinky, a to z trekkingu na ktorom vozí ľudí na svojom chrbte po okolí. Och zabudla som povedať, že slonov tu majú samozrejme aj na to, aby im zarábali. Teda pri pohľade na to, ako to na slonej „farme“ funguje, by som skôr mala napísať- hlavne aby im zarábali. Vozia ľudí po ostrovnej džungli a tiež robia predstavenia pre ľudí, kde skáču na troch nohách a v papuli držia ceduľku s nápisom thank you. Názor si utvorte sami, ale náš so Sokkim zistíte, keď poviem, že my sme s nimi na trekku neboli a za predstavenie sme si taktiež nezaplatili…Tato slon mal po náročnom trekku absolvovať pravidelné kúpanie, ktoré mu očividne robilo dobre… A to doslovne…Nechcem to tu rozmazávať, ale slon má slonie očividne aj svoje „mužstvo“… Vcelku ma to zarazilo, najmä pohľad na slonie pohyby, aby sa po vzrušení dostal do „normálu“…:) Túto etudku zo sekcie naturalizmu sme samozrejme so Sokkim audiovizuálne zachytili a šli sa pomotať po okolí s cieľom dostať sa na Kai Bei pláž, ktorá sa nachádzala neďaleko.

Táto pláž bola určite jedna z tých krajších ktoré na ostrove sú. Ak ste vždy túžili po gýčovom obrázku s palmou sediac na húpačke- ako z katalógu, tak táto pláž je pre Vás priamo stvorená. Tu som osobne zažila pre mňa najmilšie prekvapenie celej dovolenky. Pravdupovediac zo stretnutia so sloníkmi vo mne doznieval pocit smútku. Po mysli mi blúdia myšlienky o tom ako ich ľudia využívajú na komerčné účely a či by im nebolo lepšie tam kde naozaj patria- do prírody a ich prirodzeného prostredia. Tí, ktorí si kúpili trekking na sloních chrbtoch sa potom s nimi (nie len s chrbtami) mohli okúpať aj v mori práve na Kai Bei pláži, kam smerujeme. Asi to jediné som v kútiku duše závidela tým, čo podporujú biznis so sloníkmi. A ako sme sa tak so Sokkim húpali na gýčovej húpačke pri západe slnka, nohy ponorené v mori a bolo nám dobre, zozadu sa k nám niečo približovalo. Čože?! Najmilšie prekvapenie. Tri sloníky prišli k nám do našej tesnej blízkosti a jeden dokonca nabral vodu do chobota a ošpliechal nám chrbátiky. Majú moje uznanie, hoci sú v zajatí stále sú hravé a tak mäkučké, stále by som ich totižto hladkala…Ale poďme od sloníkov ďalej.

Našim obľúbeným thajským taxíkom, naplno klimatizovaným, a to úplne zadarmo spolu s možnosťou dostať suvenír v podobe prievanu do uška, sme sa dostali opäť do nášho hotelu, kde ešte stále duli vetry. Ak ste ešte nezabudli, v prvý deň nášho pobytu na Ko Changu sme na balkón umiestnili jednu „gustióznu pochúťku“ v podobe sladkého pečiva plneného thajským tuniakom. Tento gurmánsky pokus spočíval v tom, či aspoň nejaký vták sa utrhne z reťaze, prekoná strach a sám seba a túto mňamku okoštuje. Je koniec druhého dňa na Ko Changu a ani jeden vták sa ešte stále neodvážil…

Večer sme šli opäť na našu materskú pláž White beach. Pri stmievaní sme si zacvičili acrojogu-spojenie akrobacie a jógy (v mojom prípade asi viac tej jógy :P), respektíve pokúšali sa…Boli tam nejaké menšie ťažkosti, kedy sme nevykrývali rovnováhu, ale to určite iba kvôli marabuda veľkým červeným mravcom, ktorí chceli liezť snáď úplne všade J. Na pláži sme sa vyžili nielen športovo, následne gurmánsky opäť aj s exotickými thajskými dobrôtkami, ale tentokrát aj kultúrne. Predstavenie thajského folklóru, ktorý pozostával z mladých Thajok odetých do farebných tóg ovievajúc sa ich jemnými rúčkami a kolísajúcich sa zľava doprava určite zanechal hlboký zážitok… Tu možno konštatovať, že chápem prečo na svetovom turné stretnete skôr slovenskú Lúčnicu než tieto thajské žienky. Samozrejme nič proti. Nasledovala opäť veternejšia noc. Vetry duli zo všetkých strán…

Thajsko deň # 3 Vylodenie sa na ostrove Ko Chang

,

Konečne sme dorazili do našej cieľovej destinácie v ktorej máme stráviť celkovo 3 dni. Ale bez malého háčika by to predsa nebolo ono. V absurdite pokračujeme, pretože sme prišli príliš skoro. Check in v Paddy´s Palms Resort máme až o druhej poobede a dovtedy máme ešte niekoľko hodín. Keďže vyzeráme ako ťažký potrat morskej sasanky, očné viečka by sme si potrebovali podoprieť sirkami a celkovo sme riadne vyšťavení (po dvoch dňoch nonstop cestovania), dostali sme skvelý nápad zložiť sa na lehátka pri hotelovom bazéne. Zaspávame ako malé čerstvo nakojené bábätká. Pravidelne sa zobúdzam na neskutočný vietor, ktorý ohromne kníše s palmami a tie vyzerajú, že na nás každú chvíľu spadnú. Keďže už dobiedzam za tetuľou z recepcie po druhýkrát či našu izbu nemôžu upratať ako prvú, nech sa tam môžeme konečne nasťahovať, s radosťou mi na tretíkrát oznamuje, že naša izba je pripravená. Zozbierame v sebe posledné zostatkové sily a doplazujeme sa do postele. Hotelová izba je štandardná, v pomere k cene to bol veľmi výhodný deal a ešte nás na posteli privítalo aj srdiečko, vyrobené z uterákov a dozdobené lupeňmi kvetov.

Na čo sa treba v Thajsku pripraviť sú celkom nepraktické kúpeľne. Prekvapí vás v nich miniatúrny dizajnovo zúbožený bojlerík a náš sprchovací kút konkrétne pripomínal sprchy vo väzení kde sa neradno zohýbať po mydlo…Však to poznáte… Aby sme mohli ďalej fungovať a objavovať krásy spolu s inotajmi tohto ostrova, ktorý v preklade znamená ostrov slonov, dávame si so Sokkim asi hodinový šlofíček. Po šlofíčku sa púšťame do biologického pokusu, kedy na parapetu balkóna pokladáme negustiózny cookie, ktorý nám dala teta z Bangkoku- Beam staršia, pretože my ho určite už nezjeme. Predstavte si sladké pečivko v ktorom čakáte dobrú sladučkú náplň či džemík a vy zacítite stuchnutého tuniaka. Mňamy. Budeme sledovať, či je cookie až tak zlý, že ho nebudú chcieť ani thajské vtáčiky. Nechávame zatiaľ tuniakové pečivko pečivkom a konečne vyrážame do ulíc. Inak pripravte sa počas pobytu v Thajsku na zopár menších šokov. Prvým z nich bol fakt, že ako správni Slováci, ktorí naklusali na pumpu, že si kúpia pivo, sme zostali zaskočení, keď nám slečna pri pokladni pivo odmieta nablokovať, keďže pivo je možné kúpiť až po piatej večer. Zažila som už všelijaké zákazy, napríklad maltský, kde si pivo nemôžte zobrať na pláž ani cez deň, ale takýto by pri štamgastoch na Slovensku veru dlho nepochodil. Nabudení očakávaniami a osviežujúcou sprchou sa vydávame na našu prvú zastávku- White sand beach. Ide o dlhú najrušnejšiu pláž na Ko Changu. Ako sme neskôr zistili, všetky pláže na ostrove sloníkov sú vcelku úzke s pozvoľným vstupom do mora, kde si musíte pekne pokráčať, aby ste sa dostali do hĺbky vhodnej na plávanie. Zato môže byť vaše lehátko 3 kroky od vody a teplota mora- Thajského zálivu (kedysi Siamského) je mega aj vo Februári. Nemusíte prechádzať tou teplotnou šokovou tortúrou, kedy len ponorenie sa do vody je výzva. Zvečerievalo sa a my sme so Sokkim našli príjemnú reštiku, kde sme si dali naše prvé pravé thajské rezance. Veľmi často ich podávajú s vajíčkom a arašidmi postrúhanými na vrchu či s obľúbenými shrimps. Čo nás príjemne prekvapuje je, že čašníci rozkladajú stoly a prestierajú ich priamo na pláži, kde až gýčovo romanticky môžete so svojou láskou pozorovať nádherný západ slnka nad obzorom a tiež zažiť pravé thajské BBQ.

Opodiaľ sa nestavali len reštauračné stoly, ale aj stoly pre beach market, ktorý tam za pár desiatok minút pri západe slnka vyrástol. Už tu sa dala badať thajská exotickosť nielen pláží, ale i kuchyne a thajského zmýšľania. Mohli ste tu vidieť všakovaké veci. Mäso hneď vedľa ovocia, neidentifikovateľné kúsky pravdepodobne niečoho jedlého zabalené v sáčkoch, rovnako aj polievky zabalené do sáčkov. Market sme celý obehli, riadne dobre sa napapali- mali sme famózne sushi v prepočte asi iba za euro. Ďalej si počúvame thajské One direction a smerujeme k jednému baru, ktorý má na pláži mini típí s vankúšmi a stolmi, kde si môžete urobiť maximálne pohodlie a trebárs si zafajčiť aj shishu (na tú sme my nemali už dosť bahtov :D). Peniažky nám ale vystačili na dobré dva drinčíky pri ktorých sme natočili virtuálny pozdrav domov. Doma dobre, na cestách ešte lepšie J Takáto pohoda vo februári- na nezaplatenie. Dokonca sme si sadli naozaj do toho najlepšieho baru, keďže máme zadara, pár metrov priamo pred našimi európskymi zrakmi, ohňovú show. Chalanovi to naozaj ide. Robí obrovské kruhy s horiacimi fakľami, človek musí až kriticky premyslieť, či jeho ramenný rozsah vskutku nie je 360 stupňov. Miestami tiež zapochybujem o vhodnosti diváckeho umiestnenia. Najmä po menšom incidente, kedy horiaca fakľa zavítala až do jednej rodinky na pravoboku a trafila skoro malé dievčatko. Uf bolo to len o chlp a aj ten chalan, keď vidí jeho momentálnu nešikovnosť, radšej s ohňovou show prestáva. Zato ho vystriedal o niečo šikovnejší kolega. Show sa končí a naše jet lagové telíčka nám našepkávajú, že treba ísť spinkať. So Sokkim si predstavujeme dlhú noc plnú výdatného spánku, avšak Paddy´s resort hotel má s nami iné plány. Celú noc sa budíme na obrovský hluk a meditujeme k buddhovi nech sa na nás nezvalí strecha hotela, keďže sme v najvrchnejšej izbe. Ten hluk sa dá vcelku s kľudom prirovnať k bombardovaniu. Sme na mraky unavení, no aj tak nám tento hluk nedá spať. Čo to je?  Obyčajný vietor, ktorý naráža na pobrežie ostrova. Znie to akoby na streche hotela boli obrovské nepripevnené plechy do ktorých sa tento vietor opiera. Človeku sa v strede noci nechce príliš analyzovať a zaspávam zas, aby som sa po 15tich minútach mohla na ten istý zvuk zobudiť znova…

Thajsko deň # 2 Pobyt v Dohe

,

Keď budete niekedy cestovať s veľmi dlhým prestupom medzi jednotlivými letmi určite odporúčam si ako tranzitné letisko vybrať Hamad International Airport v Dohe. Je to jedno z najmladších letísk a nachádza sa v jednej z najbohatších krajinách sveta. Niet divu, že je to ultra moderné a luxusné letisko. Má nádherné haly, síce s pofidérnym macíkom  (v strede jednej z nich), ktorý má zasadenú lampu do hlavy a chrbta, no na tomto letisku nájdete všetko, čo potrebujete, a to bez rozdielu veku. Bary, reštaurácie, priestranné wc kabínky (prezliekla by sa v nich celá rodina), stojany s pitnou vodou, tv a online spoty s MacBookmi len pre vás, zadarmo wifi či quiet room s pololežatými kreslami pre prijateľné párhodinové vyspanie sa na letisku v prípade potreby.

Náš plán so Sokkim je jasný. Dostať sa na letisko v Dohe, kúpiť so called visa on arrival za 30 USD a stráviť večer v jednej z metropolí Blízkeho východu s nejakými domácimi. Po zaškolení katarským imigračným úradníkom o kompetenčných záležitostiach medzi imigračným úradom a Qatar Airways sa dozvedáme, že víza nám samozrejme dať nemôžu, keďže očividne nespĺňame podmienku občianstva Maďarska. Áno práve ste si všimli, že nie všetky vízové styky Európskej únie s okolitými krajinami sa riešia jednotne ako celok pre Európsku úniu, ktorej sme súčasťou. Taktiež padla aj možnosť poskytnutia žltého voucheru katarskými aerolinkami spolu s prespaním v hoteli poskytnutým Qatar Airways v prípade dlhého tranzitu, na základe ktorého  by nám bolo možné poskytnúť krátkodobé víza. Znova nespĺňame nejaké podmienky. Sokki sa snaží ukecať žienku pri pultíku či sa nenájde nejaký „podpultový“ empty voucher 😛 Nedá sa. Za pokus to určite stálo.

Žltý voucher nemáš, von z letiska do centra Dohy proste nejdeš a basta! Nepomôžeš si. Zato ale máme pred sebou úplne inú, možno ešte vzrušujúcejšiu výzvu. Stráviť noc v quiet room na letisku. Prívlastok quiet by som chcela zdôrazniť, pretože ticho bolo asi to jediné, čo tomuto priestoru chýbalo (možno ešte pohodlnejšie ležadlá pre Sokkiho). Chceme týmto pozdraviť toho Inda o dva rady obďaleč, ktorý nám giganticky posunul prah tolerantnosti voči chrápajúcim bytostiam.

Zato let z Dohy do Bangkoku stál zato a všetok nedostatok spánku bohate vykompenzoval. Vidíme dvojposchodové lietadlo s tromi sosáčikmi pricucnutými k jednotlivým otvorom lietadla, aby sa toľko národa mohlo kontinuálne presunúť do najväčšieho osobného motorového lietadla na svete- Airbus A 380. Máme to šťastie a sadáme si do veľmi pohodlných a vkusných (čo sa farebného prevedenia týka) sedačiek na druhom poschodí. Na druhom poschodí som ešte nesedela ani vo vlaku, v double deckerovi som nikdy ešte ani nebola, čiže toto je pre mňa veľká vec…J

Čo sa týka jedla na palube lietadla, jedla som už všeličo, takže som nemala moc veľké oči… Ale Qatar milo prekvapuje. Dobrá rada, keď chcete byť v lietadle extraordinary, na stránke katarských aeroliniek si objednajte jedlo podľa vašich chutí. Možností je tam neúrekom. My so Sokkim sme sa rozhodli pre veggie varianty a hindu jedlo. Nebudete ľutovať. Napapaní sme, ešte niečo k tomu chýba. Óó áno samozrejme. Ako by to bolo keby sušíme papuľky bez drinkov. Piť ste mohli hocičo a samozrejme, že všetko v cene letenky. Takže nám ide zrovna karta pre gin s tonicom. Ďalšia dobrá rada do života: gin a tonic v lietadle je dobrým konverzačným (pozor nie konzervačným) spojítkom pre hlbšie konverzácie o vzťahu s vašou polovičkou a bilancovaním uplynulého roka.

Na mini obrazovkách rovno pred nami sledujeme ako sa náš letiaci obor rýchlo približuje k Suvarnabhumi International Airport v Bangkoku, a to cez online prenos z kamerky umiestnenej na vrchu lietadla. Ešte zopár nadupaných pesničiek do uška pre náladu spolu s výhľadom na oblohu zapadajúceho thajského slniečka a ide sa na to!!! Vystupovááť…

Známou mi bolo povedané, že letisko v Bangkoku je veľmi prehľadné, dobre sa tam orientuje a celkovo je veľmi ľúbivé. Ja so Sokkim máme trošku iné dojmy. Len čo sme pristáli, začala sa naháňačka za thajskými pečiatkami a zisťovaním do ktorej lajny sa máme postaviť. Okrem iných bolo treba dostať pečiatku od imigračného úradu, kde bolo ľudí ako hadov. Od jedného človeka sme sa dostali k ďalšiemu, ten nás vrátil na spot health care-u, odkiaľ nás tety ako prvé už dávno poslali preč. Hm bez komentára, ale nepripomína vám to vôňu domova?…:) Nakoniec sme získali pečiatku, ktorú bolo nemožné zohnať plus ako bonus odmeranie teploty teplomerom namiereným priamo na naše čelá. Nebola som proti, aspoň som sa dozvedela, že nemám teplotu tela nad 38 stupňov, čo často pri dotyku môjho chrbátika so Sokkim usudzujeme.

Netreba zabúdať na pracné odbaľovanie izolačnej zelenej fólie z našich ruksakov, ktorá ich mala chrániť pred indiferentnými hádzačmi kufrov do batožinového priestoru lietadla. Máme zmysel pre šetrnosť  nielen peniažkov, ale aj životného prostredia. Takže nasleduje mini misia hľadania vhodného priestoru  na uschovanie saklov aj pre po druhý raz. Háčik spočíval vo fakte, že to tam malo ostať až týždeň. Najlepšie miesto na uskladnenie tejto smiešnej zelenej lepivej guče sa nám zdal vozíček tety upratovačky umiestnený v blízkosti najfrekventovanejšieho miesta na letisku- záchodoch. Môžete dvakrát hádať či sme tieto fólie po týždni znovu našli…

Tento nekonečný deň ešte nekončí, práve naopak, ešte len začína a postupne začína nadobúdať aj dobrodružné rozmery.

Naša úloha so Sokkim je nasledovná. Počas noci sa dostať na ostrov Ko Chang ležiaci 5 hodín východne od hlavného mesta. Netreba zabúdať, že čo to o doprave v rámci Thajska máme naštudované z internetu a s falošne nadobudnutým pocitom istoty si to mierime na Ekkamai station vo východnom Bangkoku. Nastupujeme do letiskového skytrainu a čumíme na prvé veci čo z Bangkoku uvidíme. Zhodou okolností sú to najväčšie billboardy aké som v mojom a Sokkiho živote videla. Hlavne z marketingového hľadiska pasia pre Sokkiho, ktorý sa pracovne vyžil aj na dovolenke J Keď máte x-prúdovú diaľnicu popretkávanú ponad a popod s ďalšími, ani sa nečudujem, že billboardy sú tu nadrozmerné. Prvé dojmy z Bangkoku sú otupené vcelku veľkou únavou, ktorú po tom všetkom cestovaní pociťujeme, avšak nás nič neodradí. Vystupujeme neviem kde a chystáme sa na prvý kontakt s bangkokským ľudom. Tu nadobúdame prvý travel poznatok, ktorý môže byť užitočný aj pre vás. Spýtate sa jedného Thajčana  (nie všetci vedia dobre po anglicky preto sa na nich nesnažte hovoriť C1 anglinou), následne si tento Thajčan zoberie na pomoc ďalších desiatich, vytvoria dostatočne veľkú grupu a diskutujú o otázke, ktorú ste im položili. Áno pomoc blížnemu a cudzincovi berú naozaj vážne. Na záver bujarej diskusie ale príde trocha sklamania, pretože po riadnom predebatovaní vašej cestovateľskej situácie vám zrejme povedia, že na otázku odpoveď nevedia. Ale samozrejme sú tu aj výnimky. Našťastie sa k tejto grupe ani nevieme ako pridáva mladá Thajka, ktorá ako už je u nej pravidlom prichádza v piatok večer z práce do Bangkoku, keďže pracuje v inom meste. Toto dievča je veľmi milé, angličtiny zdatné a je ochotná nás spolu aj s jej maminou hodiť na Ekkamai station.

V aute máme prvý kontakt s klímou (ktorú berú vo všetkých teplejších krajinách až príliš vážne…) a taktiež s thajským jedlom. Toto jedlo nevieme identifikovať, ale ako sa neskôr dozviete gastro problémy sme z toho nemali… Thajská mamina je veľmi milá a  vie po anglicky snáď lepšie než jej dcéra. Má vlastné pekárstvo a býva neďaleko Ekkamai stanice. Pre nás ideálne. Po ceste sa dozvedáme, že mladá Beam si nás chce pridať na facebooku a že bola pred pár rokmi na Slovensku v Bratislave. Toto mi opäť potvrdilo, že cestovatelia ktorí si vzájomne navštívili krajiny sa akýmsi ezoterickým spôsobom priťahujú. Mne sa už x-krát stalo, že som sa s nejakým cudzincom zoznámila a Slovensko už niekedy navštívil a samozrejme to platí aj opačne, keď nejaký cudzinec v Bratislave stretne mňa, skoro na betón som bola v jeho krajine. Prichádzame na Ekkamai station. Autobusová stanica architektonicky moc neprekvapuje. Je vysvietená. Ľudia len tak posedávajú. Ešteže sme stretli tieto Thajky. Teta Thajka (Beam staršia) sa chová ako naša mamina, ktorá vychádza von z auta, aby nás vyprevadila. Bleskovo rýchlo sa dozvedáme, že žiadne autobusy na Ko Chang už neplánujú ísť, všetky sú už fuč. Teta Beam nám preto spolu s jej dcérou pomáha zohnať taxík. Nájdený taxík je na pickupový spôsob a šikovnému Sokkimu sa darí bartrovať a dealovať s cenami aj v Thajsku. Cenu, ktorá bola 1200 bahtov pre dvoch znížil o celú stovku len tým, že tú nižšiu cenu jednoducho povedal a ďalej sa s taxikárom nebavil. Tak sa to robí, palec hore! J Celý proces nalodenia sa do taxíka netrvá krátko, keďže aj pri tejto príležitosti zažívame nerozhodnosť Thajčanov a ich dohadovanie sa kto ďalší ešte do taxíka pôjde, aby sa zaplnil, pripomína druhotriednu telenovelu.

Zapíname našu muvi kamerku a všetko dokumentujeme. Teta Thajka ešte raz poslala dcéru von z auta, nech nám dá balíček papania na cestu, pretože ako nám bolo optimisticky povedané, na ostrove nič nie je a budeme ešte hladní. Až taká pravda to síce nebola, ale jedno sa musí nechať: thajská pohostinnosť je úprimná a je na bežnom poriadku! Nie vo všetkom si treba z Thajcov brať príklad, ale v tomto by sme určite mohli. Ešte posledné zakývanie našej novej adoptívnej rodine a rútime sa smerom von z Bangkoku. Človek by aj čakal, že si počas tých piatich hodín cesty na ostrov, čo to pospí, ale keď má šoféra, ktorý sa neštíti dávať si „bodíčky“ s človekom na skútri vedľa neho plus v spätnom zrcátku vidíte, že mu kvacká hlava, aj chuť na spánok vás prejde. Chvalabohu, že má v taxíku na ochranu niekoľko desiatok paneniek Márií a svätých. Určite ich budeme ešte potrebovať…

5 hodín aj so zvýšeným tlakom sa blíži ku koncu, ešte odbočíme do jazdného pruhu, ktorý nesmeruje do Kambodže, keďže sme pri nej veľmi blízko a môže sa vystupováááť. Pri momente vystupovania sa pristavím asi trošku dlhšie. Je totižto celkom podstatný.

Polo pri živote, polo zaspatá si beriem svoje švestky a ešte Sokkimu zahlásim celkom známu otázku máme všetko? V mojom prípade, otázka na štýl detí obuvníka, ktoré chodia bosé… Vedela som, že niečo nem dobre… asi po 30 sekundách, kedy sa konečne môj mozog prebudil z letargie som zistila, že nemáme Kevina….Môj hlavný batoh, kde som mala všetky veci ostal v zadnom kufri taxíka, ktorý sa samozrejme s nami pekne rozlúčil a pádil si to naspäť do Bangkoku. So smrťou v očiach hľadím na Sokkiho alias „preboha čo ideme robiť“? Našou anglickou posunkovou rečou ďalší taxikár na stanici v Trate rýchlo chápe, čo sa nám stalo a ukazuje, že máme naskočiť do songthaewu. Na strach ani nie je čas myslieť, predsa treba naháňať moju batožinu!..

Thajčan si to s nami pádí vyše stovkou, pričom sme uprostred hustého lesa na ceste, o ktorej nevieme ani kam vedie…Tma ako v rohu a v tejto mini dobrodružnej atmosfére počúvam Sokkiho oprávnené dohováranie, kde som mala preboha hlavu. Mne z celej tejto absurdnej situácie je vcelku do smiechu a tak stihneme ešte natočiť autentické videjko na kamerku.

Keď si naďalej myslíme, že my toho taxikára budeme pravdepodobne naháňať asi až do Bangkoku, v tom náš taxík prudko zabrzdí a stojíme. Medzitým vidíme dve pofidérne autá. Jedno pomalším tempom prejde okolo nás a pokračuje v ceste a to druhé zastaví priamo za nami. V aute sú mužské postavy. Teraz prichádza na rad ženský a mužský pohľad, teda zákonite podstatne rozdielne vyhodnotenie danej situácie. Ja si myslím, že nás idú zakillovať a rituálne obetovať a Tomáš nahlas a rozvážne uvažuje o pohraničnej stráži, keďže sa nachádzame veľmi blízko Kambodže. Z auta vystupuje muž v armádnom oblečení. „No a je s nami amen“ hovorím si, na doživotie zhnijeme v thajskom väzení ako v tých filmoch o drogách, ktoré vám v Thajsku niekto randomne nacpal do batožiny a ani ste nevedeli ako a vy ste sa ocitli v thajskom lochu. Vojak sa po niečo naťahuje a áno, čuduj sa svete podáva mi môj pohrešovaný ruksak z ktorého nezmizla ani nitka… Ani tá, ktorá trčala z predného vrecka. Som úplne vykoľajená ako sa môj ruksak dostal od bangkokského taxikára k vojakovi, ktorý mi ho ochotne podáva. Niet čas na údiv. Ako by právnik povedal ruksak som dostala do faktickej držby a ide sa ďalej.

Tým istým taxíkom, ktorým sme naháňali môj ruksak, ideme ďalej do Long Pem odkiaľ máme ísť prvým ranným trajektom o 6:30 konečne na ostrov Ko Chang. Trčíme v opustenom nezatvorenom prístrešku, kde sa kupujú lístky na trajekt. Jedlo, suveníry vyložené, pokladnica dostupná, také na thajský štýl…Tu si oveľa viac dôverujú ako na Slovensku. To mi pripomína, že keď chceme nadávať na svoju krajinu najprv sa pozrime na ľudí akí ju tvoria… Potom zistíme, že by sme mali začať od seba… Trochu si ešte podriemem lebo sme nespali asi 24 hodín vkuse. Posledný pokus o prebratie thajskou zalievanou kávou pripravenou ženou, ktorá práve vstala a objavila sa v prístrešku. Prešla asi tak meter a bola v práci, keďže bývala hneď vedľa prístrešku v ktorom sa predávali lístky na trajekt. Márne, stále polospím, polobdiem a ide sa na ďalší taxík, ktorý nás dovezie ešte bližšie k nástupišťu, kde sa naloďuje na trajekt.

Bol čas vystupovať a započula som nejaké buchnutie. Nevedela som to identifikovať a vzápätí mi spadla fľaša s vodou takže prvotný zvuk už ďalej neriešim. Konečne sa dostávame po strastiplnej a dobrodružnej ceste na trajekt a môžeme nerušene  a spokojne v objatí pozorovať východ slnka. Ale počkať. Chcelo by to fotku. Jasné zoberiem smartfón do ruky a dáme so Sokkim svojku. Počkať No2. Šmátram vo vrecku po mobile a toho nikde niet. Mňa snáď picne!!! Teraz mi to celé došlo. Ten prvý zvuk buchnutia v taxíku pred chvíľkou nebol nič iné ako môj mobil, ktorý sa práve teraz (ako pred pár hodinami môj ruksak) vezie bohvie kam. Tu neviem čo už pomôže…Smiech cez slzy? Čistá tragikómedia. Pozriem na Sokkiho s malou dušičkou, ten už nadomnou krúti len hlavou. Pohotovo a duchaprítomne vyhľadáme týpka, ktorý je náš ďalší taxikár a má nás odviezť už priamo na ostrove k nášmu hotelu. Toto ide celkom hladko. Taxikár volá nejakej pani, neviem prečo je to zrovna žena, keďže zakaždým nás viezli nejakí muži. Dohováram sa s ňou ani neviem na čom, pretože jej lámaná angličtina spojená s mojou latentnou hluchotou spôsobuje, že vôbec nerozumiem čo hovorí. Nejakým zázrakom som zachytila, že môj mobil má a že ho dá tomu taxikárovi čo je teraz s nami, pretože keď nás zavezie k hotelu vracia sa späť na pevninu a tento rituál zopakuje znova zajtra ráno s ďalšími turistami. Celá šťastná som sa upokojila a teraz sme si konečne mohli vychutnať ko changský východ slnka na mori…

Thajsko deň #1 Letíme z Budapešti do Dohy

,

Práve sa pozerám na pozostatky očarujúceho západu slnka nad Iránom. Horizont je krvavý, doznievajú posledné lúče oslnivého slnka, ktoré nás sprevádza počas celého letu. Ale pekne od začiatku.

Budíček  03:45 ráno. Kto by si neprosil??? Ja som si jeden vyprosila, pretože toto skoré pre niekoho ešte nočné prebudenie znamenalo začiatok dobrodružno-romantickej cesty do Thajska spolu s ním. Stanka so Sokkim. Dve Eská, ktorým vždy zažiarili oči už len pri predstave na takúto exotiku nadávkovanú  dokonca v mini časovom úseku 10tich dní z toho 2 dni čistej prepravy na želané miesto. Ale veď ako ste už určite niekde počuli, samotná cesta k cieľu dáva ten pravý zmysel. Späť k Iránu. V hipsterovskej Bratiske mohlo byť tak okolo 0 stupňov celzia. Krutá zima, preto šup do tepla. Polejeme ešte kvietky, posledné dobaľovačky a ide sa. Prvá challenge cestovného dňa je nájsť metro v staro-uhorskej metropole. Máme návod jedného týpka z internetu ako sa dostať zo železničnej stanice Keleti priamo na peštianske letisko metrom. Tento návod je tak exaktný, že je priam stvorený pre ľudí bez akéhokoľvek zmyslu pre orientáciu. Spätne sme spoločnými silami so Sokkim zistili, že zo železničnej stanice predným východom dolu schodmi sa dá zísť priamo do priestorov metra, čiže to ide aj spredu nielen z boku, ako to vysvetľoval internetový nadšenec cestovania. Nedá mi nepoznamenať, že toto ultimátne zistenie sa dá aplikovať aj všelikde inde v živote 😉 .

Pešť má naozaj veľmi peknú historickú budovu železničnej stanice ako z časov viktoriánskeho Anglicka. Pri predstave na bratislavskú železničnú stanicu by nejeden zosmutnel, tak si radšej nejdeme kaziť dojem z tej peštianskej. Inak medzi riadkami chcem výslovne vyjadriť osobné počudovanie, že celá preprava na letisko v Budapešti ide prekvapivo hladko. Nič nemešká, my nemeškáme a ešte sme si stihli dať na pána aj jedno malibu v duty-free na letisku.

prelet_iran

A inak pozor, čo želáte čašníčke na letisku, pretože sa Vám môže stať, že pri odpovedi na jej Have a nice …flight  v zápale cestovateľskej horúčky jej stihnete simultánne odpovedať you too..Ale, veď nemôžeš predsa vedieť či nebude v ten deň letieť ešte aj ona 🙂

Pri všetkom cestovateľskom šťastí sa z Bratislavy na letisko v Budapešti viete v pohode prepraviť do 3 hodiniek a 40tich minút. Let do Dohy, hlavného mesta štátu Quatar, trvá 5 až 5 a pol hodinky, závisí od leteckých zručností pilota a vzdušnej zápchy v okolí letiska. Povrch zemský opúšťame bez meškania o 12:15 na obed. Matička Zem nám pri prelete nad Tureckom pripravila nádhernú podívanú zasnežených hôr. Jemný mindfuck- je to skutočne sneh či pamukalovský materiál hôr?

U nás na Slovensku sú iba štyri hodiny poobede, no Stanka a Sokki už vidia ten najkrajší západ slnka z paluby lietadla pri prelete nad Iránom.