Články

Vraciame sa späť na letisko, trávime noc pochrapkávaním a sledovaním nášho obľúbeného seriálu a teraz smer naša stará pani Európa a letisko Budapešť.

adventure

Opäť na moje počudovanie celý tranzit až do Bratislavy prebieha hladko a so Sokkim plní dojmov bilancujeme uplynulé dni a zážitky. Bolo úžasne! Thajsko ja verím, že sme ťa nevideli naposledy 😉

Kop kun kap za všetko!

travel

Keď budete niekedy cestovať s veľmi dlhým prestupom medzi jednotlivými letmi určite odporúčam si ako tranzitné letisko vybrať Hamad International Airport v Dohe. Je to jedno z najmladších letísk a nachádza sa v jednej z najbohatších krajinách sveta. Niet divu, že je to ultra moderné a luxusné letisko. Má nádherné haly, síce s pofidérnym macíkom  (v strede jednej z nich), ktorý má zasadenú lampu do hlavy a chrbta, no na tomto letisku nájdete všetko, čo potrebujete, a to bez rozdielu veku. Bary, reštaurácie, priestranné wc kabínky (prezliekla by sa v nich celá rodina), stojany s pitnou vodou, tv a online spoty s MacBookmi len pre vás, zadarmo wifi či quiet room s pololežatými kreslami pre prijateľné párhodinové vyspanie sa na letisku v prípade potreby.

Náš plán so Sokkim je jasný. Dostať sa na letisko v Dohe, kúpiť so called visa on arrival za 30 USD a stráviť večer v jednej z metropolí Blízkeho východu s nejakými domácimi. Po zaškolení katarským imigračným úradníkom o kompetenčných záležitostiach medzi imigračným úradom a Qatar Airways sa dozvedáme, že víza nám samozrejme dať nemôžu, keďže očividne nespĺňame podmienku občianstva Maďarska. Áno práve ste si všimli, že nie všetky vízové styky Európskej únie s okolitými krajinami sa riešia jednotne ako celok pre Európsku úniu, ktorej sme súčasťou. Taktiež padla aj možnosť poskytnutia žltého voucheru katarskými aerolinkami spolu s prespaním v hoteli poskytnutým Qatar Airways v prípade dlhého tranzitu, na základe ktorého  by nám bolo možné poskytnúť krátkodobé víza. Znova nespĺňame nejaké podmienky. Sokki sa snaží ukecať žienku pri pultíku či sa nenájde nejaký „podpultový“ empty voucher 😛 Nedá sa. Za pokus to určite stálo.

Žltý voucher nemáš, von z letiska do centra Dohy proste nejdeš a basta! Nepomôžeš si. Zato ale máme pred sebou úplne inú, možno ešte vzrušujúcejšiu výzvu. Stráviť noc v quiet room na letisku. Prívlastok quiet by som chcela zdôrazniť, pretože ticho bolo asi to jediné, čo tomuto priestoru chýbalo (možno ešte pohodlnejšie ležadlá pre Sokkiho). Chceme týmto pozdraviť toho Inda o dva rady obďaleč, ktorý nám giganticky posunul prah tolerantnosti voči chrápajúcim bytostiam.

Zato let z Dohy do Bangkoku stál zato a všetok nedostatok spánku bohate vykompenzoval. Vidíme dvojposchodové lietadlo s tromi sosáčikmi pricucnutými k jednotlivým otvorom lietadla, aby sa toľko národa mohlo kontinuálne presunúť do najväčšieho osobného motorového lietadla na svete- Airbus A 380. Máme to šťastie a sadáme si do veľmi pohodlných a vkusných (čo sa farebného prevedenia týka) sedačiek na druhom poschodí. Na druhom poschodí som ešte nesedela ani vo vlaku, v double deckerovi som nikdy ešte ani nebola, čiže toto je pre mňa veľká vec…J

Čo sa týka jedla na palube lietadla, jedla som už všeličo, takže som nemala moc veľké oči… Ale Qatar milo prekvapuje. Dobrá rada, keď chcete byť v lietadle extraordinary, na stránke katarských aeroliniek si objednajte jedlo podľa vašich chutí. Možností je tam neúrekom. My so Sokkim sme sa rozhodli pre veggie varianty a hindu jedlo. Nebudete ľutovať. Napapaní sme, ešte niečo k tomu chýba. Óó áno samozrejme. Ako by to bolo keby sušíme papuľky bez drinkov. Piť ste mohli hocičo a samozrejme, že všetko v cene letenky. Takže nám ide zrovna karta pre gin s tonicom. Ďalšia dobrá rada do života: gin a tonic v lietadle je dobrým konverzačným (pozor nie konzervačným) spojítkom pre hlbšie konverzácie o vzťahu s vašou polovičkou a bilancovaním uplynulého roka.

Na mini obrazovkách rovno pred nami sledujeme ako sa náš letiaci obor rýchlo približuje k Suvarnabhumi International Airport v Bangkoku, a to cez online prenos z kamerky umiestnenej na vrchu lietadla. Ešte zopár nadupaných pesničiek do uška pre náladu spolu s výhľadom na oblohu zapadajúceho thajského slniečka a ide sa na to!!! Vystupovááť…

Známou mi bolo povedané, že letisko v Bangkoku je veľmi prehľadné, dobre sa tam orientuje a celkovo je veľmi ľúbivé. Ja so Sokkim máme trošku iné dojmy. Len čo sme pristáli, začala sa naháňačka za thajskými pečiatkami a zisťovaním do ktorej lajny sa máme postaviť. Okrem iných bolo treba dostať pečiatku od imigračného úradu, kde bolo ľudí ako hadov. Od jedného človeka sme sa dostali k ďalšiemu, ten nás vrátil na spot health care-u, odkiaľ nás tety ako prvé už dávno poslali preč. Hm bez komentára, ale nepripomína vám to vôňu domova?…:) Nakoniec sme získali pečiatku, ktorú bolo nemožné zohnať plus ako bonus odmeranie teploty teplomerom namiereným priamo na naše čelá. Nebola som proti, aspoň som sa dozvedela, že nemám teplotu tela nad 38 stupňov, čo často pri dotyku môjho chrbátika so Sokkim usudzujeme.

Netreba zabúdať na pracné odbaľovanie izolačnej zelenej fólie z našich ruksakov, ktorá ich mala chrániť pred indiferentnými hádzačmi kufrov do batožinového priestoru lietadla. Máme zmysel pre šetrnosť  nielen peniažkov, ale aj životného prostredia. Takže nasleduje mini misia hľadania vhodného priestoru  na uschovanie saklov aj pre po druhý raz. Háčik spočíval vo fakte, že to tam malo ostať až týždeň. Najlepšie miesto na uskladnenie tejto smiešnej zelenej lepivej guče sa nám zdal vozíček tety upratovačky umiestnený v blízkosti najfrekventovanejšieho miesta na letisku- záchodoch. Môžete dvakrát hádať či sme tieto fólie po týždni znovu našli…

Tento nekonečný deň ešte nekončí, práve naopak, ešte len začína a postupne začína nadobúdať aj dobrodružné rozmery.

Naša úloha so Sokkim je nasledovná. Počas noci sa dostať na ostrov Ko Chang ležiaci 5 hodín východne od hlavného mesta. Netreba zabúdať, že čo to o doprave v rámci Thajska máme naštudované z internetu a s falošne nadobudnutým pocitom istoty si to mierime na Ekkamai station vo východnom Bangkoku. Nastupujeme do letiskového skytrainu a čumíme na prvé veci čo z Bangkoku uvidíme. Zhodou okolností sú to najväčšie billboardy aké som v mojom a Sokkiho živote videla. Hlavne z marketingového hľadiska pasia pre Sokkiho, ktorý sa pracovne vyžil aj na dovolenke J Keď máte x-prúdovú diaľnicu popretkávanú ponad a popod s ďalšími, ani sa nečudujem, že billboardy sú tu nadrozmerné. Prvé dojmy z Bangkoku sú otupené vcelku veľkou únavou, ktorú po tom všetkom cestovaní pociťujeme, avšak nás nič neodradí. Vystupujeme neviem kde a chystáme sa na prvý kontakt s bangkokským ľudom. Tu nadobúdame prvý travel poznatok, ktorý môže byť užitočný aj pre vás. Spýtate sa jedného Thajčana  (nie všetci vedia dobre po anglicky preto sa na nich nesnažte hovoriť C1 anglinou), následne si tento Thajčan zoberie na pomoc ďalších desiatich, vytvoria dostatočne veľkú grupu a diskutujú o otázke, ktorú ste im položili. Áno pomoc blížnemu a cudzincovi berú naozaj vážne. Na záver bujarej diskusie ale príde trocha sklamania, pretože po riadnom predebatovaní vašej cestovateľskej situácie vám zrejme povedia, že na otázku odpoveď nevedia. Ale samozrejme sú tu aj výnimky. Našťastie sa k tejto grupe ani nevieme ako pridáva mladá Thajka, ktorá ako už je u nej pravidlom prichádza v piatok večer z práce do Bangkoku, keďže pracuje v inom meste. Toto dievča je veľmi milé, angličtiny zdatné a je ochotná nás spolu aj s jej maminou hodiť na Ekkamai station.

V aute máme prvý kontakt s klímou (ktorú berú vo všetkých teplejších krajinách až príliš vážne…) a taktiež s thajským jedlom. Toto jedlo nevieme identifikovať, ale ako sa neskôr dozviete gastro problémy sme z toho nemali… Thajská mamina je veľmi milá a  vie po anglicky snáď lepšie než jej dcéra. Má vlastné pekárstvo a býva neďaleko Ekkamai stanice. Pre nás ideálne. Po ceste sa dozvedáme, že mladá Beam si nás chce pridať na facebooku a že bola pred pár rokmi na Slovensku v Bratislave. Toto mi opäť potvrdilo, že cestovatelia ktorí si vzájomne navštívili krajiny sa akýmsi ezoterickým spôsobom priťahujú. Mne sa už x-krát stalo, že som sa s nejakým cudzincom zoznámila a Slovensko už niekedy navštívil a samozrejme to platí aj opačne, keď nejaký cudzinec v Bratislave stretne mňa, skoro na betón som bola v jeho krajine. Prichádzame na Ekkamai station. Autobusová stanica architektonicky moc neprekvapuje. Je vysvietená. Ľudia len tak posedávajú. Ešteže sme stretli tieto Thajky. Teta Thajka (Beam staršia) sa chová ako naša mamina, ktorá vychádza von z auta, aby nás vyprevadila. Bleskovo rýchlo sa dozvedáme, že žiadne autobusy na Ko Chang už neplánujú ísť, všetky sú už fuč. Teta Beam nám preto spolu s jej dcérou pomáha zohnať taxík. Nájdený taxík je na pickupový spôsob a šikovnému Sokkimu sa darí bartrovať a dealovať s cenami aj v Thajsku. Cenu, ktorá bola 1200 bahtov pre dvoch znížil o celú stovku len tým, že tú nižšiu cenu jednoducho povedal a ďalej sa s taxikárom nebavil. Tak sa to robí, palec hore! J Celý proces nalodenia sa do taxíka netrvá krátko, keďže aj pri tejto príležitosti zažívame nerozhodnosť Thajčanov a ich dohadovanie sa kto ďalší ešte do taxíka pôjde, aby sa zaplnil, pripomína druhotriednu telenovelu.

Zapíname našu muvi kamerku a všetko dokumentujeme. Teta Thajka ešte raz poslala dcéru von z auta, nech nám dá balíček papania na cestu, pretože ako nám bolo optimisticky povedané, na ostrove nič nie je a budeme ešte hladní. Až taká pravda to síce nebola, ale jedno sa musí nechať: thajská pohostinnosť je úprimná a je na bežnom poriadku! Nie vo všetkom si treba z Thajcov brať príklad, ale v tomto by sme určite mohli. Ešte posledné zakývanie našej novej adoptívnej rodine a rútime sa smerom von z Bangkoku. Človek by aj čakal, že si počas tých piatich hodín cesty na ostrov, čo to pospí, ale keď má šoféra, ktorý sa neštíti dávať si „bodíčky“ s človekom na skútri vedľa neho plus v spätnom zrcátku vidíte, že mu kvacká hlava, aj chuť na spánok vás prejde. Chvalabohu, že má v taxíku na ochranu niekoľko desiatok paneniek Márií a svätých. Určite ich budeme ešte potrebovať…

5 hodín aj so zvýšeným tlakom sa blíži ku koncu, ešte odbočíme do jazdného pruhu, ktorý nesmeruje do Kambodže, keďže sme pri nej veľmi blízko a môže sa vystupováááť. Pri momente vystupovania sa pristavím asi trošku dlhšie. Je totižto celkom podstatný.

Polo pri živote, polo zaspatá si beriem svoje švestky a ešte Sokkimu zahlásim celkom známu otázku máme všetko? V mojom prípade, otázka na štýl detí obuvníka, ktoré chodia bosé… Vedela som, že niečo nem dobre… asi po 30 sekundách, kedy sa konečne môj mozog prebudil z letargie som zistila, že nemáme Kevina….Môj hlavný batoh, kde som mala všetky veci ostal v zadnom kufri taxíka, ktorý sa samozrejme s nami pekne rozlúčil a pádil si to naspäť do Bangkoku. So smrťou v očiach hľadím na Sokkiho alias „preboha čo ideme robiť“? Našou anglickou posunkovou rečou ďalší taxikár na stanici v Trate rýchlo chápe, čo sa nám stalo a ukazuje, že máme naskočiť do songthaewu. Na strach ani nie je čas myslieť, predsa treba naháňať moju batožinu!..

Thajčan si to s nami pádí vyše stovkou, pričom sme uprostred hustého lesa na ceste, o ktorej nevieme ani kam vedie…Tma ako v rohu a v tejto mini dobrodružnej atmosfére počúvam Sokkiho oprávnené dohováranie, kde som mala preboha hlavu. Mne z celej tejto absurdnej situácie je vcelku do smiechu a tak stihneme ešte natočiť autentické videjko na kamerku.

Keď si naďalej myslíme, že my toho taxikára budeme pravdepodobne naháňať asi až do Bangkoku, v tom náš taxík prudko zabrzdí a stojíme. Medzitým vidíme dve pofidérne autá. Jedno pomalším tempom prejde okolo nás a pokračuje v ceste a to druhé zastaví priamo za nami. V aute sú mužské postavy. Teraz prichádza na rad ženský a mužský pohľad, teda zákonite podstatne rozdielne vyhodnotenie danej situácie. Ja si myslím, že nás idú zakillovať a rituálne obetovať a Tomáš nahlas a rozvážne uvažuje o pohraničnej stráži, keďže sa nachádzame veľmi blízko Kambodže. Z auta vystupuje muž v armádnom oblečení. „No a je s nami amen“ hovorím si, na doživotie zhnijeme v thajskom väzení ako v tých filmoch o drogách, ktoré vám v Thajsku niekto randomne nacpal do batožiny a ani ste nevedeli ako a vy ste sa ocitli v thajskom lochu. Vojak sa po niečo naťahuje a áno, čuduj sa svete podáva mi môj pohrešovaný ruksak z ktorého nezmizla ani nitka… Ani tá, ktorá trčala z predného vrecka. Som úplne vykoľajená ako sa môj ruksak dostal od bangkokského taxikára k vojakovi, ktorý mi ho ochotne podáva. Niet čas na údiv. Ako by právnik povedal ruksak som dostala do faktickej držby a ide sa ďalej.

Tým istým taxíkom, ktorým sme naháňali môj ruksak, ideme ďalej do Long Pem odkiaľ máme ísť prvým ranným trajektom o 6:30 konečne na ostrov Ko Chang. Trčíme v opustenom nezatvorenom prístrešku, kde sa kupujú lístky na trajekt. Jedlo, suveníry vyložené, pokladnica dostupná, také na thajský štýl…Tu si oveľa viac dôverujú ako na Slovensku. To mi pripomína, že keď chceme nadávať na svoju krajinu najprv sa pozrime na ľudí akí ju tvoria… Potom zistíme, že by sme mali začať od seba… Trochu si ešte podriemem lebo sme nespali asi 24 hodín vkuse. Posledný pokus o prebratie thajskou zalievanou kávou pripravenou ženou, ktorá práve vstala a objavila sa v prístrešku. Prešla asi tak meter a bola v práci, keďže bývala hneď vedľa prístrešku v ktorom sa predávali lístky na trajekt. Márne, stále polospím, polobdiem a ide sa na ďalší taxík, ktorý nás dovezie ešte bližšie k nástupišťu, kde sa naloďuje na trajekt.

Bol čas vystupovať a započula som nejaké buchnutie. Nevedela som to identifikovať a vzápätí mi spadla fľaša s vodou takže prvotný zvuk už ďalej neriešim. Konečne sa dostávame po strastiplnej a dobrodružnej ceste na trajekt a môžeme nerušene  a spokojne v objatí pozorovať východ slnka. Ale počkať. Chcelo by to fotku. Jasné zoberiem smartfón do ruky a dáme so Sokkim svojku. Počkať No2. Šmátram vo vrecku po mobile a toho nikde niet. Mňa snáď picne!!! Teraz mi to celé došlo. Ten prvý zvuk buchnutia v taxíku pred chvíľkou nebol nič iné ako môj mobil, ktorý sa práve teraz (ako pred pár hodinami môj ruksak) vezie bohvie kam. Tu neviem čo už pomôže…Smiech cez slzy? Čistá tragikómedia. Pozriem na Sokkiho s malou dušičkou, ten už nadomnou krúti len hlavou. Pohotovo a duchaprítomne vyhľadáme týpka, ktorý je náš ďalší taxikár a má nás odviezť už priamo na ostrove k nášmu hotelu. Toto ide celkom hladko. Taxikár volá nejakej pani, neviem prečo je to zrovna žena, keďže zakaždým nás viezli nejakí muži. Dohováram sa s ňou ani neviem na čom, pretože jej lámaná angličtina spojená s mojou latentnou hluchotou spôsobuje, že vôbec nerozumiem čo hovorí. Nejakým zázrakom som zachytila, že môj mobil má a že ho dá tomu taxikárovi čo je teraz s nami, pretože keď nás zavezie k hotelu vracia sa späť na pevninu a tento rituál zopakuje znova zajtra ráno s ďalšími turistami. Celá šťastná som sa upokojila a teraz sme si konečne mohli vychutnať ko changský východ slnka na mori…

Práve sa pozerám na pozostatky očarujúceho západu slnka nad Iránom. Horizont je krvavý, doznievajú posledné lúče oslnivého slnka, ktoré nás sprevádza počas celého letu. Ale pekne od začiatku.

Budíček  03:45 ráno. Kto by si neprosil??? Ja som si jeden vyprosila, pretože toto skoré pre niekoho ešte nočné prebudenie znamenalo začiatok dobrodružno-romantickej cesty do Thajska spolu s ním. Stanka so Sokkim. Dve Eská, ktorým vždy zažiarili oči už len pri predstave na takúto exotiku nadávkovanú  dokonca v mini časovom úseku 10tich dní z toho 2 dni čistej prepravy na želané miesto. Ale veď ako ste už určite niekde počuli, samotná cesta k cieľu dáva ten pravý zmysel. Späť k Iránu. V hipsterovskej Bratiske mohlo byť tak okolo 0 stupňov celzia. Krutá zima, preto šup do tepla. Polejeme ešte kvietky, posledné dobaľovačky a ide sa. Prvá challenge cestovného dňa je nájsť metro v staro-uhorskej metropole. Máme návod jedného týpka z internetu ako sa dostať zo železničnej stanice Keleti priamo na peštianske letisko metrom. Tento návod je tak exaktný, že je priam stvorený pre ľudí bez akéhokoľvek zmyslu pre orientáciu. Spätne sme spoločnými silami so Sokkim zistili, že zo železničnej stanice predným východom dolu schodmi sa dá zísť priamo do priestorov metra, čiže to ide aj spredu nielen z boku, ako to vysvetľoval internetový nadšenec cestovania. Nedá mi nepoznamenať, že toto ultimátne zistenie sa dá aplikovať aj všelikde inde v živote 😉 .

Pešť má naozaj veľmi peknú historickú budovu železničnej stanice ako z časov viktoriánskeho Anglicka. Pri predstave na bratislavskú železničnú stanicu by nejeden zosmutnel, tak si radšej nejdeme kaziť dojem z tej peštianskej. Inak medzi riadkami chcem výslovne vyjadriť osobné počudovanie, že celá preprava na letisko v Budapešti ide prekvapivo hladko. Nič nemešká, my nemeškáme a ešte sme si stihli dať na pána aj jedno malibu v duty-free na letisku.

prelet_iran

A inak pozor, čo želáte čašníčke na letisku, pretože sa Vám môže stať, že pri odpovedi na jej Have a nice …flight  v zápale cestovateľskej horúčky jej stihnete simultánne odpovedať you too..Ale, veď nemôžeš predsa vedieť či nebude v ten deň letieť ešte aj ona 🙂

Pri všetkom cestovateľskom šťastí sa z Bratislavy na letisko v Budapešti viete v pohode prepraviť do 3 hodiniek a 40tich minút. Let do Dohy, hlavného mesta štátu Quatar, trvá 5 až 5 a pol hodinky, závisí od leteckých zručností pilota a vzdušnej zápchy v okolí letiska. Povrch zemský opúšťame bez meškania o 12:15 na obed. Matička Zem nám pri prelete nad Tureckom pripravila nádhernú podívanú zasnežených hôr. Jemný mindfuck- je to skutočne sneh či pamukalovský materiál hôr?

U nás na Slovensku sú iba štyri hodiny poobede, no Stanka a Sokki už vidia ten najkrajší západ slnka z paluby lietadla pri prelete nad Iránom.