Články

Nebojte sa, až tak zle na tom z geografie nie som, aby som si myslela, že Rím je v Španielsku 😉 Rím je ako stvorený na víkendový trip. Samozrejme, že sa v tejto skvostnej perle apeninského polostrova dá stráviť hoci aj týždeň či celý život, no toľko odvahy sme so Sokkim zatiaľ nenabrali a vybrali sme sa do Ríma iba na 1,5 dňa. No poviem Vám, že aj za tento čas si viete pozrieť úžasné dych vyrážajúce historické pamiatky pri ktorých zaplesá srdiečko aj absolútnemu nehistorikovi. Aby váš trip prebehol bez ujmy na zdraví vášho či v horšom prípade toho partnerovho, skúste svojmu partnerovi dôrazne vysvetliť, aby prišiel na letisko v čas ktorý ste sa dohodli. Potom čo mi Sokki zdvihol adrenalín priamoúmerne stúpajúc s predlžujúcim sa meškaním jeho osoby si to vyžehlil prinesením dobrého ham. Následne som mu nemohla vyčítať už ani to meškanie, keďže ohlásili hodinové meškanie lietadla 😀 Do Ríma (konkrétne na letisko Ciampino) vám veľmi pohodlne letí spoločnosť Ryanair a ako všetci dobre vieme, keď ušetríš zotri piatkové prepité večery, máš na spiatočnú letenku ;). Keďže náš let meškal, aj na letisko pri Ríme sme sa dostali až po polnoci a zmeškali sme posledný bus, ktorý šiel do Ríma. Počkať, nezmeškali! Blázniví Taliani príjemne prekvapili a zrazu sa pri letisku objavil neskorý bus spoločnosti od ktorej sme kúpili dopredu online lístky. Jedna malá rada do cestovateľského života: už dvakrát za sebou sa mi stalo, že som spoj po lete ktorým som sa mala dostať do cieľovej destinácie nestihla a dopredu online zakúpený lístok mi bol na dve veci… Možno stojí za zváženie (berúc do úvahy, že meškanie lietadla nie je paranormálny jav), kúpiť si lístok až u šoféra alebo si zakúpiť lístok online, nie na konkrétny čas, ale s flexibilným odchodom. Na hotel blízko pri Termini stanice sme došli asi o druhej ráno a hor sa spinkať nech sme ready na rímskej dobrodružstvá.. Ako som si hneď ďalšie ráno uvedomila stanica Termini je naozaj dôležitý pulzujúci uzol Ríma, kde sa to Talianmi, návštevníkmi Ríma ale aj pofidérnymi sprevádzačmi doslova hemží. Taký jeden sa nás (rozumej mali sme trošku zmätené tváre prvovisitorov- nie, nie je to geologický pojem) pokúšal zaviesť  do extrémne schovávaného turistického centra do ktorého sme si išli po Romapass. Bol milý, no nezabudol si vypýtať peniažky a po chvíli, odmietnutí paňou pri okienku sme šli to správne turistické centrum o pár eur ľahší hľadať na vlastnú päsť. Stanica Termini má ozaj veľa zákutí, no našťastie sme sa k našim Romapassom dostali. Je to veľmi dobrý tip na ušetrenie peňazí aj nervov. Romapass  sa dá zakúpiť na rôzne dlhé časy v závislosti od dĺžky vášho tripu. My sme zvolili voľbu Romapass 48 hodín za 28 eur a mali ste v ňom veľmi výhodný balík! Akékoľvek prvé múzeum čo ste si vybrali bolo zadarmo (v našom prípade to bolo staré dobré Colosseum) a potom ste si mohli frčať na rímskej MHDčke a metre po celé dva dni bez obmedzení. No nekúp to.

Pri návšteve must-see ako sú Colosseum, Bazilika sv.Petra či vatikánske múzeá jednoznačne odporúčame kúpiť si lístok dopredu s tzv. možnosťou „preskoč si lajnu“ alebo oficiálne („skip the line“), ktorá ti s priplatením pár eur ušetrí hodiny a hodiny čakania v zástupe vytrvalcov na lístok. Radšej môžeš stráviť tento čas behaním po talianskych kaviarničkách, výborných reštauráciách či kvalitných obchodoch, kde majú samé SALDI 🙂 .

Ako sa správne hovorí všetko zlé je na niečo dobré a aj keď nám jeden deň pršalo, vďaka daždivému počasiu sme ochutnali veľmi chutnú taliansku kuchyňu za úplne lacný peniaz. Ako? Keby nebolo škaredého počasia asi len ťažko by sme zašli na niečo pod zub do obyčajného obchodu Carrefour, ale hlad a dážď nás donútil… Príjemne nás prekvapila možnosť kúpy čerstvých lasagní či pravej talianskej pizze. Tiež sme do košíka prihodili aj mini vínka v téglikoch (nie, nebola tam vodka ako na SlovenskuJ), ktoré boli aj napriek jednoduchšiemu baleniu veľmi chutné. Preslávenú taliansku kuchyňu a jej lacnejšiu verziu, sme si vychutnali dokonca priamo v obchode, keďže tam mali zopár stoličiek a aj mikrovlnku na prihriatie. Sokolovci boli najedení a hneď spokojnejší 🙂 Na druhý deň nemohlo chýbať príjemne hrejúce slniečko, impozantný Vatikán, dych berúce Forum Romanum staré viac ako dve tisíc rokov s výhľadom na Colosseum, pravé talianske presso či jeden kopček zmrzky (ktorý v Taliansku automaticky znamená dva veľké kopčeky) i keď bol február. Taliani sú predsa len pôžitkári a vedia ako si užívať život: preto Roma volá niekedy opäť znova a tentokrát na dlhšie!

Pozrite si ako to celé prebiehalo:

p.s. pre nadšencov plánovania tu nechávame naše linky ako sme to celé dali dokopy:

letenky: http://www.ryanairletenky.sk/?ryanair

romapass: http://www.romapass.it/p.aspx?l=en&tid=8

shuttlebus: http://www.sitbusshuttle.com

skip the line Vatican: https://www.viator.com/tours/Rome/Skip-the-Line-Vatican-Museums-Walking-Tour-including-Sistine-Chapel-Raphaels-Rooms-and-St-Peters/d511-3731VATICAN

ubytko:https://www.booking.com/hotel/it/residenza-praetoria.sk.html?aid=304142;label=gen173nr-1FCAEoggJCAlhYSDNiBW5vcmVmaM0BiAEBmAEiuAEHyAEN2AEB6AEB-AELqAID;sid=8f32f9fd1f66698d97e5f529ef3c923d

užitočné appky:

Trips od Google: https://get.google.com/trips/

fontana di trevi

V živote (a v Thajsku dvojnásobne) platí, že keď to nejde na jednom mieste, pôjde to na inom. Keď vám nechcú dať na nejakej pumpe pivo pred piatou hodinou poobede, skúste to na inej o jedenástej ráno a zaručene sa ho dočkáte 😉 To bol náš prípad. Duch pozdvihnutý, telo mokom napojené a môže sa ísť na výlet k vodopádu Kong Plu (prosím neopľujte osobu vedľa vás, keď sa budete snažiť vysloviť tento názov), ktorý je od White beach vzdialený asi tak 20 minutiek východne antizbesilou jazdou taxíkom.

Keď sme prišli do areálu, pivko nám tak zachutilo, že sme dali hneď ďalšie. Ich pivo samozrejme nie je belgický Duvel alebo česká Plznička, ale konkrétne pivko s originálnym názvom Ko Chang bolo veľmi dobré a od smädu padlo ešte lepšie. Čo by som určite chcela oceniť, sú veľmi praktické a na pitný režim mysliace, 0,6 l sklenené fľašky v ktorých sa toto pivo predáva. Netreba trocháriť a pravdupovediac na tom slniečku aj to slabučké thajské pivko začína účinkovať. K samotnému vodopádiku sa išlo hneď veselšie a cestu sme si trošku spestrovali odskokmi do „džungle“ či brázdením po kameňoch stredom rieky, ktorá sa jemne valila od vodopádu. Vodopád bol presne ako na obrázku s pár tuniakmi navyše. Ja som sa vyvorvanila na kameň a snažila sa chytiť aspoň trošku thajského bronzíku (pozn. autora: domov sme aj tak prišli ako vápenkári starej matere). Môj drahý šiel za dobrodružstvom a vyškriabal sa na najbližšie možné vyvýšené miesto, odkiaľ si aj s kamerkou skákal elegantné šípočky. Voda nebola dvakrát najteplejšia, nejeden teplomil by povedal, že je priam studená. Avšak na osvieženie úplne top. Pri pohľade na vcelku veľké ryby plávajúce naokolo som pred vhodením sa do týchto studených vôd ešte trošku zaváhala, ale povedala som si, že pirane sú iba v Amazone a keby hryzkali, bol by aspoň peeling zadarmo J

Deň nemohol už lepšie ubiehať a znova sa nám potvrdilo staré známe- neplánované veci sú tie najlepšie. Po ceste naspäť smerom na ďalšiu pláž- konkrétne Klong Prao totižto spozorujeme nejaký pútač na krokodíliu show. Sokki nadšene strúha ľavotočivú zákrutu, aby sa tomu pozrel bližšie na koreň, teda na zúbok- a to doslova… A naozaj. Týpek práve ukončoval krokodíliu show. Mal síce pomenšie obecenstvo pozostávajúce z dvoch tuniakov (pozn. autora: rozumej dvoch ľudí), ale kolegov krokodílov mal naozaj v hojnom počte. Odvážny Thajčan nás po oznámení, že ďalšia show už nebude a vzápätí spozorovaní sklamania v našich európskych očkách už aj oboch ženie do arény s krokodílmi, aby mohol začať ďalšiu show. Neviem prečo som mala v hlave nie zrovna najpravdivejšiu predstavu, že  krokodíly sú počas týchto show riadne napapané a zdomestifikované, čiže tam nie je reálna šanca, aby nás pokuskali. Po vzhliadnutí zhojených kusancov na ruke dotyčného krokodílieho muža a po jednom dôraznejšom upozornení nech sa k jednému krokodílovi s kamerkou moc nepribližujem, som opäť nadobudla stratený rešpekt.

Za to Sokki mal odvahy aj za mňa. Nielen že chytil jedného za chvost (čo som zvládla ešte aj ja), ale ďalšieho krokodíla dokonca vyťahoval aj z vody. Bola to teda riadna váha, asi tak 150 kg. Pri pohľade na thajského šoumena, ktorý Sokkimu ukazoval nech vopchá krokodílovi hlavu do jeho otvorenej tlamy mi poskočilo nepríjemne srdiečko… Sokkiho hlava v krokodílovi? Čo by nie. Inak mal tam aj ruku, tak som rozmýšľala čo by mi chýbalo viac.

Aby som Sokkiho ruku a hlavu ešte niekedy vôbec videla, Sokki musel spraviť nejaký zvláštny šamanský rituál, kedy asi tak zo päťkrát poklopkal prútikom krokodílovi na jeho zuby od hora dole, čoho zrejme malo nejakým mystickým spôsobom upokojiť natoľko, že vám neodtrhol hlavu. Keďže moja riťka bola už vcelku zovretá a odvaha si šla na vandrovku, Sokki to zachránil. Nielenže dal krokodílovi pusu (nie nežiarlila som), ale krokodílovi skontroloval aj chrup. Samozrejme všetko sme zdokumentovali. Nám by aj toto bohate stačilo, ale thajský krokodílsky odvážlivec, ešte nemal dosť. Zobral nám našu kamerku, dal jedno namaste vybranému krokodílovi a vzápätí mu kamerku strčil až do pažeráku! Áno správne čítate. Keby ste len tak pre zaujímavosť chceli vidieť hrdlo krokodíla alebo strašiť s týmito zábermi svoje neposlušné deti, stačí povedať, radi poskytneme J

Show sa končí a my so zvýšeným adrenalínom v krvi pokračujeme v ceste na ďalšiu pláž Klong Prao. Po ceste vidíme ďalšiu rezerváciu slonov. Aj títo boli priviazaní reťazami k zemi, aby neušli. Prvýkrát tiež zreteľne vidíme, že trekmani na poháňanie slonov používajú palice s ostrými hrotmi, ktoré im zapichávajú do hlavy na rôzne miesta tak, aby sa pohli smerom ktorým práve oni chcú. Jeden by namietal, že majú tvrdú kožu a ani to poriadne necítia, no my vidíme na ich hlavách jazvy, ktoré im z týchto „pichancov“  ostali. Niektoré aj so zaschnutou červenou tekutinou…

Ešte čekujeme či nás nejaký slon nepobaví svojim sloním prirodzením a následným sloním rituálom zbavenia sa erekcie- tentoraz sa už nič také bohužiaľ nekoná. Všetci sú v kľude. Cestou na Klong Prao si opäť raz všimneme oltár zasvätený buddhovi, ktorých tu máte na každom kroku v hojnom počte, no tento nás zaujal svojim farebným prevedením. Bol celý dočervena. Všetky oltáre majú vodu a nejaké to jedlo, ktoré slúžia niečo ako „poďakovanie sa“ a symbolická obeta. Thajci pri tomto oltári pojali spirituálnu vďaku vcelku moderne, keďže namiesto vody v nejakých tradičných miskách boli buddhovi obetované fľaše červenej fanty. Pár metrov ďalej od tohto postmoderného oltáru sa nám už naskytol nádherný pohľad na pre nás najkrajšiu pláž na celom Ko Changu- Klong Prao. Pláž je rozľahlá, širšia ako ostatné, piesok udupaný a zároveň jemný po ktorom sa úžasne chodilo. V jednu chvíľku sme dokonca úplne sami na celej pláži. Rozbehnúť sa pri západe slnka len tak do mora je úžasný pocit, však to určite poznáte. Čo ma na thajskom mori udivuje, či je skoro ráno alebo neskoro večer, je stále teplé.

stanka_krokodil

Akurát zapadá slniečko a thajský horizont sa zalieva prenádhernými farbami. Táto pláž je ako stvorená pre fotoshooting romantických fotiek vo dvojici. Pridávame k tomu ešte pózy z akrojógy, ktoré vyzerajú pri západe slnka naozaj magicky. Keď som asi tri riadky dozadu spomínala, že bol okamih, keď sme na tejto krásnej pláži boli úplne sami, nespomenula som, že väčšinu času s nami bola svorka thajských túlavých psíkov, ktorí sa mimochodom nachádzajú po celom Thajsku povaľujúce sa na slniečku a podaktoré vyzerajú dosť zúbožene. Očividne sa im páčim, najmä jednému, keďže nám nedávajú ani chvíľku pokoja a vonkoncom ich nezaujíma, že práve meditujeme. Dôvod prečo sú takí prítulní samozrejme súvisí s jedlom. Sokki v thajských potravinách, kde môžete nájsť veci od výmyslu sveta jednu takú vec aj našiel. Podobalo sa to na uschnuté, otrhané, už zopár mesiacov sa rozkladajúce zažltnuté niečo, čo (keď ste sa to odvážili ochutnať) chutilo ako uschnutá potrava pre rybičky. Viem o čom hovorím, keďže sme doma mali celé roky akvárko a ja som bola hlavný rybičkový krmič. Späť k rybičkovým filetám, ktoré boli v hľadáčiku thajskej mierumilovnej svorky psíkov. Tá je ochotná nám poprehadzovať všetky veci odložené na pláži, a to len preto, aby sa dostali k tejto pre nich lukratívnej potrave. Vzdávame to. Väčšinu z toho čo sme nezjedli im vkladáme do úst (nie že by mi to nejak obzvlášť prekážalo…:) ).

Ešte posledné húpanie na exotickej pláži v korune palmy a späť do hotela prezliecť sa. Sme v Thajsku len piaty deň, ale už sa nám cnie za európskou kuchyňou. Nič v zlom, ale túto rezancovú kultúru by som nemohla mať každý deň, hoc je thajská kuchyňa preslávená aj za hranicami tejto exotiky.

Povedali sme si, že dnes večer žiadne rezance a nájdeme niečo zo starého kontinentu. Veľmi dlho sme nemuseli hľadať a zahliadli sme, že neďaleko nášho hotela je na poschodí jednej budovy talianska reštika. Hneď nám zasvietili očnice. Do tejto reštiky sa ide po veľa schodoch a je z nej krásny výhľad priamo na more. Talianske cestovinky a drinčík, príjemná bríza na tvári a oproti sedí vaša láska, tomu sa nič nevyrovná.

Dobrá rada pre cestovateľov- v Thajsku je určite fajn, keď máte vybrané thajské bahtíky v hojnejšom počte, nech nemusíte stále hľadať ATM mašinky a platiť vystrelené poplatky bánk za výber hotovosti. Plus v tých stánočkoch s ovocím či pojazdných bicykloch, kde sú Thajci schopní odviezť tony jedla a ešte k tomu aj celú svoju rodinu, určite terminál nenájdete. Nedostatok bahtov zužuje práve aj nás a rozhodli sme sa, že posledné bahty rozbijeme v miestnych podnikoch, aby si Sokki mohol spraviť selfie (poz. mladého štúrovca: v preklade svojku) s nejakou Thajkou (pozn.: v Thajsku pozor nato či nejde o shemale).

Tough life ľudí bez peňazí- keď nemáš minimálne 80 bahtov- si úplný looser, lebo toľko potrebuješ na jedno pivko ako vstup pre zahratie si biliardu s Thajkou. Krúžime v rámci mini krčmového komplexu neďaleko nášho hotela a nenápadne sa pýtame koľko práve u nich stojí malé pivko. V každom bare sa nachádza biliardový stôl okolo ktorého sa vrtí atraktívna Thajka, ktorá má do baru nalákať čo najviac zákazníkov. Všade treba aspoň 80 bahtov, ktorými nedisponujeme. No keď máš v hlave jasný cieľ a zámer, aj cez prekážky ho určite dosiahneš. Preto aj bez peňazí nás jedna Thajka ťahá k nej a prehovára nás na biliard. My ju šikovne presviedčame, že peniaze máme na hoteli a že sa určite práve do jej podniku vrátime. Za túto jemnú lož si konečne Sokki môže s Thajkou poriadiť fotku. Len tak mimochodom, bez zaujatia musím povedať, že šla skôr po mne ako po Sokkim…no keď sa spýtate Sokkiho určite vám bude zapierať…:)

Posledný večer na Ko Changu sa kráti a my sa vraciame do hotela. Konečne sa vyspíme, keďže nám nepadá strecha na hlavu a zisťujeme, že nás ornitologický výskum sa skončil O.o. „Gustiózne pečivko“ s tuniakom vo vnútri zmizlo. :O To či sa tento klenot thajskej kuchyne naozaj zjedol zostáva tajomstvom aj pre nás. Nech mu je cesto ľahké.

Konečne sme dorazili do našej cieľovej destinácie v ktorej máme stráviť celkovo 3 dni. Ale bez malého háčika by to predsa nebolo ono. V absurdite pokračujeme, pretože sme prišli príliš skoro. Check in v Paddy´s Palms Resort máme až o druhej poobede a dovtedy máme ešte niekoľko hodín. Keďže vyzeráme ako ťažký potrat morskej sasanky, očné viečka by sme si potrebovali podoprieť sirkami a celkovo sme riadne vyšťavení (po dvoch dňoch nonstop cestovania), dostali sme skvelý nápad zložiť sa na lehátka pri hotelovom bazéne. Zaspávame ako malé čerstvo nakojené bábätká. Pravidelne sa zobúdzam na neskutočný vietor, ktorý ohromne kníše s palmami a tie vyzerajú, že na nás každú chvíľu spadnú. Keďže už dobiedzam za tetuľou z recepcie po druhýkrát či našu izbu nemôžu upratať ako prvú, nech sa tam môžeme konečne nasťahovať, s radosťou mi na tretíkrát oznamuje, že naša izba je pripravená. Zozbierame v sebe posledné zostatkové sily a doplazujeme sa do postele. Hotelová izba je štandardná, v pomere k cene to bol veľmi výhodný deal a ešte nás na posteli privítalo aj srdiečko, vyrobené z uterákov a dozdobené lupeňmi kvetov.

Na čo sa treba v Thajsku pripraviť sú celkom nepraktické kúpeľne. Prekvapí vás v nich miniatúrny dizajnovo zúbožený bojlerík a náš sprchovací kút konkrétne pripomínal sprchy vo väzení kde sa neradno zohýbať po mydlo…Však to poznáte… Aby sme mohli ďalej fungovať a objavovať krásy spolu s inotajmi tohto ostrova, ktorý v preklade znamená ostrov slonov, dávame si so Sokkim asi hodinový šlofíček. Po šlofíčku sa púšťame do biologického pokusu, kedy na parapetu balkóna pokladáme negustiózny cookie, ktorý nám dala teta z Bangkoku- Beam staršia, pretože my ho určite už nezjeme. Predstavte si sladké pečivko v ktorom čakáte dobrú sladučkú náplň či džemík a vy zacítite stuchnutého tuniaka. Mňamy. Budeme sledovať, či je cookie až tak zlý, že ho nebudú chcieť ani thajské vtáčiky. Nechávame zatiaľ tuniakové pečivko pečivkom a konečne vyrážame do ulíc. Inak pripravte sa počas pobytu v Thajsku na zopár menších šokov. Prvým z nich bol fakt, že ako správni Slováci, ktorí naklusali na pumpu, že si kúpia pivo, sme zostali zaskočení, keď nám slečna pri pokladni pivo odmieta nablokovať, keďže pivo je možné kúpiť až po piatej večer. Zažila som už všelijaké zákazy, napríklad maltský, kde si pivo nemôžte zobrať na pláž ani cez deň, ale takýto by pri štamgastoch na Slovensku veru dlho nepochodil. Nabudení očakávaniami a osviežujúcou sprchou sa vydávame na našu prvú zastávku- White sand beach. Ide o dlhú najrušnejšiu pláž na Ko Changu. Ako sme neskôr zistili, všetky pláže na ostrove sloníkov sú vcelku úzke s pozvoľným vstupom do mora, kde si musíte pekne pokráčať, aby ste sa dostali do hĺbky vhodnej na plávanie. Zato môže byť vaše lehátko 3 kroky od vody a teplota mora- Thajského zálivu (kedysi Siamského) je mega aj vo Februári. Nemusíte prechádzať tou teplotnou šokovou tortúrou, kedy len ponorenie sa do vody je výzva. Zvečerievalo sa a my sme so Sokkim našli príjemnú reštiku, kde sme si dali naše prvé pravé thajské rezance. Veľmi často ich podávajú s vajíčkom a arašidmi postrúhanými na vrchu či s obľúbenými shrimps. Čo nás príjemne prekvapuje je, že čašníci rozkladajú stoly a prestierajú ich priamo na pláži, kde až gýčovo romanticky môžete so svojou láskou pozorovať nádherný západ slnka nad obzorom a tiež zažiť pravé thajské BBQ.

Opodiaľ sa nestavali len reštauračné stoly, ale aj stoly pre beach market, ktorý tam za pár desiatok minút pri západe slnka vyrástol. Už tu sa dala badať thajská exotickosť nielen pláží, ale i kuchyne a thajského zmýšľania. Mohli ste tu vidieť všakovaké veci. Mäso hneď vedľa ovocia, neidentifikovateľné kúsky pravdepodobne niečoho jedlého zabalené v sáčkoch, rovnako aj polievky zabalené do sáčkov. Market sme celý obehli, riadne dobre sa napapali- mali sme famózne sushi v prepočte asi iba za euro. Ďalej si počúvame thajské One direction a smerujeme k jednému baru, ktorý má na pláži mini típí s vankúšmi a stolmi, kde si môžete urobiť maximálne pohodlie a trebárs si zafajčiť aj shishu (na tú sme my nemali už dosť bahtov :D). Peniažky nám ale vystačili na dobré dva drinčíky pri ktorých sme natočili virtuálny pozdrav domov. Doma dobre, na cestách ešte lepšie J Takáto pohoda vo februári- na nezaplatenie. Dokonca sme si sadli naozaj do toho najlepšieho baru, keďže máme zadara, pár metrov priamo pred našimi európskymi zrakmi, ohňovú show. Chalanovi to naozaj ide. Robí obrovské kruhy s horiacimi fakľami, človek musí až kriticky premyslieť, či jeho ramenný rozsah vskutku nie je 360 stupňov. Miestami tiež zapochybujem o vhodnosti diváckeho umiestnenia. Najmä po menšom incidente, kedy horiaca fakľa zavítala až do jednej rodinky na pravoboku a trafila skoro malé dievčatko. Uf bolo to len o chlp a aj ten chalan, keď vidí jeho momentálnu nešikovnosť, radšej s ohňovou show prestáva. Zato ho vystriedal o niečo šikovnejší kolega. Show sa končí a naše jet lagové telíčka nám našepkávajú, že treba ísť spinkať. So Sokkim si predstavujeme dlhú noc plnú výdatného spánku, avšak Paddy´s resort hotel má s nami iné plány. Celú noc sa budíme na obrovský hluk a meditujeme k buddhovi nech sa na nás nezvalí strecha hotela, keďže sme v najvrchnejšej izbe. Ten hluk sa dá vcelku s kľudom prirovnať k bombardovaniu. Sme na mraky unavení, no aj tak nám tento hluk nedá spať. Čo to je?  Obyčajný vietor, ktorý naráža na pobrežie ostrova. Znie to akoby na streche hotela boli obrovské nepripevnené plechy do ktorých sa tento vietor opiera. Človeku sa v strede noci nechce príliš analyzovať a zaspávam zas, aby som sa po 15tich minútach mohla na ten istý zvuk zobudiť znova…