plaz vecer

V živote (a v Thajsku dvojnásobne) platí, že keď to nejde na jednom mieste, pôjde to na inom. Keď vám nechcú dať na nejakej pumpe pivo pred piatou hodinou poobede, skúste to na inej o jedenástej ráno a zaručene sa ho dočkáte 😉 To bol náš prípad. Duch pozdvihnutý, telo mokom napojené a môže sa ísť na výlet k vodopádu Kong Plu (prosím neopľujte osobu vedľa vás, keď sa budete snažiť vysloviť tento názov), ktorý je od White beach vzdialený asi tak 20 minutiek východne antizbesilou jazdou taxíkom.

Keď sme prišli do areálu, pivko nám tak zachutilo, že sme dali hneď ďalšie. Ich pivo samozrejme nie je belgický Duvel alebo česká Plznička, ale konkrétne pivko s originálnym názvom Ko Chang bolo veľmi dobré a od smädu padlo ešte lepšie. Čo by som určite chcela oceniť, sú veľmi praktické a na pitný režim mysliace, 0,6 l sklenené fľašky v ktorých sa toto pivo predáva. Netreba trocháriť a pravdupovediac na tom slniečku aj to slabučké thajské pivko začína účinkovať. K samotnému vodopádiku sa išlo hneď veselšie a cestu sme si trošku spestrovali odskokmi do „džungle“ či brázdením po kameňoch stredom rieky, ktorá sa jemne valila od vodopádu. Vodopád bol presne ako na obrázku s pár tuniakmi navyše. Ja som sa vyvorvanila na kameň a snažila sa chytiť aspoň trošku thajského bronzíku (pozn. autora: domov sme aj tak prišli ako vápenkári starej matere). Môj drahý šiel za dobrodružstvom a vyškriabal sa na najbližšie možné vyvýšené miesto, odkiaľ si aj s kamerkou skákal elegantné šípočky. Voda nebola dvakrát najteplejšia, nejeden teplomil by povedal, že je priam studená. Avšak na osvieženie úplne top. Pri pohľade na vcelku veľké ryby plávajúce naokolo som pred vhodením sa do týchto studených vôd ešte trošku zaváhala, ale povedala som si, že pirane sú iba v Amazone a keby hryzkali, bol by aspoň peeling zadarmo J

Deň nemohol už lepšie ubiehať a znova sa nám potvrdilo staré známe- neplánované veci sú tie najlepšie. Po ceste naspäť smerom na ďalšiu pláž- konkrétne Klong Prao totižto spozorujeme nejaký pútač na krokodíliu show. Sokki nadšene strúha ľavotočivú zákrutu, aby sa tomu pozrel bližšie na koreň, teda na zúbok- a to doslova… A naozaj. Týpek práve ukončoval krokodíliu show. Mal síce pomenšie obecenstvo pozostávajúce z dvoch tuniakov (pozn. autora: rozumej dvoch ľudí), ale kolegov krokodílov mal naozaj v hojnom počte. Odvážny Thajčan nás po oznámení, že ďalšia show už nebude a vzápätí spozorovaní sklamania v našich európskych očkách už aj oboch ženie do arény s krokodílmi, aby mohol začať ďalšiu show. Neviem prečo som mala v hlave nie zrovna najpravdivejšiu predstavu, že  krokodíly sú počas týchto show riadne napapané a zdomestifikované, čiže tam nie je reálna šanca, aby nás pokuskali. Po vzhliadnutí zhojených kusancov na ruke dotyčného krokodílieho muža a po jednom dôraznejšom upozornení nech sa k jednému krokodílovi s kamerkou moc nepribližujem, som opäť nadobudla stratený rešpekt.

Za to Sokki mal odvahy aj za mňa. Nielen že chytil jedného za chvost (čo som zvládla ešte aj ja), ale ďalšieho krokodíla dokonca vyťahoval aj z vody. Bola to teda riadna váha, asi tak 150 kg. Pri pohľade na thajského šoumena, ktorý Sokkimu ukazoval nech vopchá krokodílovi hlavu do jeho otvorenej tlamy mi poskočilo nepríjemne srdiečko… Sokkiho hlava v krokodílovi? Čo by nie. Inak mal tam aj ruku, tak som rozmýšľala čo by mi chýbalo viac.

Aby som Sokkiho ruku a hlavu ešte niekedy vôbec videla, Sokki musel spraviť nejaký zvláštny šamanský rituál, kedy asi tak zo päťkrát poklopkal prútikom krokodílovi na jeho zuby od hora dole, čoho zrejme malo nejakým mystickým spôsobom upokojiť natoľko, že vám neodtrhol hlavu. Keďže moja riťka bola už vcelku zovretá a odvaha si šla na vandrovku, Sokki to zachránil. Nielenže dal krokodílovi pusu (nie nežiarlila som), ale krokodílovi skontroloval aj chrup. Samozrejme všetko sme zdokumentovali. Nám by aj toto bohate stačilo, ale thajský krokodílsky odvážlivec, ešte nemal dosť. Zobral nám našu kamerku, dal jedno namaste vybranému krokodílovi a vzápätí mu kamerku strčil až do pažeráku! Áno správne čítate. Keby ste len tak pre zaujímavosť chceli vidieť hrdlo krokodíla alebo strašiť s týmito zábermi svoje neposlušné deti, stačí povedať, radi poskytneme J

Show sa končí a my so zvýšeným adrenalínom v krvi pokračujeme v ceste na ďalšiu pláž Klong Prao. Po ceste vidíme ďalšiu rezerváciu slonov. Aj títo boli priviazaní reťazami k zemi, aby neušli. Prvýkrát tiež zreteľne vidíme, že trekmani na poháňanie slonov používajú palice s ostrými hrotmi, ktoré im zapichávajú do hlavy na rôzne miesta tak, aby sa pohli smerom ktorým práve oni chcú. Jeden by namietal, že majú tvrdú kožu a ani to poriadne necítia, no my vidíme na ich hlavách jazvy, ktoré im z týchto „pichancov“  ostali. Niektoré aj so zaschnutou červenou tekutinou…

Ešte čekujeme či nás nejaký slon nepobaví svojim sloním prirodzením a následným sloním rituálom zbavenia sa erekcie- tentoraz sa už nič také bohužiaľ nekoná. Všetci sú v kľude. Cestou na Klong Prao si opäť raz všimneme oltár zasvätený buddhovi, ktorých tu máte na každom kroku v hojnom počte, no tento nás zaujal svojim farebným prevedením. Bol celý dočervena. Všetky oltáre majú vodu a nejaké to jedlo, ktoré slúžia niečo ako „poďakovanie sa“ a symbolická obeta. Thajci pri tomto oltári pojali spirituálnu vďaku vcelku moderne, keďže namiesto vody v nejakých tradičných miskách boli buddhovi obetované fľaše červenej fanty. Pár metrov ďalej od tohto postmoderného oltáru sa nám už naskytol nádherný pohľad na pre nás najkrajšiu pláž na celom Ko Changu- Klong Prao. Pláž je rozľahlá, širšia ako ostatné, piesok udupaný a zároveň jemný po ktorom sa úžasne chodilo. V jednu chvíľku sme dokonca úplne sami na celej pláži. Rozbehnúť sa pri západe slnka len tak do mora je úžasný pocit, však to určite poznáte. Čo ma na thajskom mori udivuje, či je skoro ráno alebo neskoro večer, je stále teplé.

stanka_krokodil

Akurát zapadá slniečko a thajský horizont sa zalieva prenádhernými farbami. Táto pláž je ako stvorená pre fotoshooting romantických fotiek vo dvojici. Pridávame k tomu ešte pózy z akrojógy, ktoré vyzerajú pri západe slnka naozaj magicky. Keď som asi tri riadky dozadu spomínala, že bol okamih, keď sme na tejto krásnej pláži boli úplne sami, nespomenula som, že väčšinu času s nami bola svorka thajských túlavých psíkov, ktorí sa mimochodom nachádzajú po celom Thajsku povaľujúce sa na slniečku a podaktoré vyzerajú dosť zúbožene. Očividne sa im páčim, najmä jednému, keďže nám nedávajú ani chvíľku pokoja a vonkoncom ich nezaujíma, že práve meditujeme. Dôvod prečo sú takí prítulní samozrejme súvisí s jedlom. Sokki v thajských potravinách, kde môžete nájsť veci od výmyslu sveta jednu takú vec aj našiel. Podobalo sa to na uschnuté, otrhané, už zopár mesiacov sa rozkladajúce zažltnuté niečo, čo (keď ste sa to odvážili ochutnať) chutilo ako uschnutá potrava pre rybičky. Viem o čom hovorím, keďže sme doma mali celé roky akvárko a ja som bola hlavný rybičkový krmič. Späť k rybičkovým filetám, ktoré boli v hľadáčiku thajskej mierumilovnej svorky psíkov. Tá je ochotná nám poprehadzovať všetky veci odložené na pláži, a to len preto, aby sa dostali k tejto pre nich lukratívnej potrave. Vzdávame to. Väčšinu z toho čo sme nezjedli im vkladáme do úst (nie že by mi to nejak obzvlášť prekážalo…:) ).

Ešte posledné húpanie na exotickej pláži v korune palmy a späť do hotela prezliecť sa. Sme v Thajsku len piaty deň, ale už sa nám cnie za európskou kuchyňou. Nič v zlom, ale túto rezancovú kultúru by som nemohla mať každý deň, hoc je thajská kuchyňa preslávená aj za hranicami tejto exotiky.

Povedali sme si, že dnes večer žiadne rezance a nájdeme niečo zo starého kontinentu. Veľmi dlho sme nemuseli hľadať a zahliadli sme, že neďaleko nášho hotela je na poschodí jednej budovy talianska reštika. Hneď nám zasvietili očnice. Do tejto reštiky sa ide po veľa schodoch a je z nej krásny výhľad priamo na more. Talianske cestovinky a drinčík, príjemná bríza na tvári a oproti sedí vaša láska, tomu sa nič nevyrovná.

Dobrá rada pre cestovateľov- v Thajsku je určite fajn, keď máte vybrané thajské bahtíky v hojnejšom počte, nech nemusíte stále hľadať ATM mašinky a platiť vystrelené poplatky bánk za výber hotovosti. Plus v tých stánočkoch s ovocím či pojazdných bicykloch, kde sú Thajci schopní odviezť tony jedla a ešte k tomu aj celú svoju rodinu, určite terminál nenájdete. Nedostatok bahtov zužuje práve aj nás a rozhodli sme sa, že posledné bahty rozbijeme v miestnych podnikoch, aby si Sokki mohol spraviť selfie (poz. mladého štúrovca: v preklade svojku) s nejakou Thajkou (pozn.: v Thajsku pozor nato či nejde o shemale).

Tough life ľudí bez peňazí- keď nemáš minimálne 80 bahtov- si úplný looser, lebo toľko potrebuješ na jedno pivko ako vstup pre zahratie si biliardu s Thajkou. Krúžime v rámci mini krčmového komplexu neďaleko nášho hotela a nenápadne sa pýtame koľko práve u nich stojí malé pivko. V každom bare sa nachádza biliardový stôl okolo ktorého sa vrtí atraktívna Thajka, ktorá má do baru nalákať čo najviac zákazníkov. Všade treba aspoň 80 bahtov, ktorými nedisponujeme. No keď máš v hlave jasný cieľ a zámer, aj cez prekážky ho určite dosiahneš. Preto aj bez peňazí nás jedna Thajka ťahá k nej a prehovára nás na biliard. My ju šikovne presviedčame, že peniaze máme na hoteli a že sa určite práve do jej podniku vrátime. Za túto jemnú lož si konečne Sokki môže s Thajkou poriadiť fotku. Len tak mimochodom, bez zaujatia musím povedať, že šla skôr po mne ako po Sokkim…no keď sa spýtate Sokkiho určite vám bude zapierať…:)

Posledný večer na Ko Changu sa kráti a my sa vraciame do hotela. Konečne sa vyspíme, keďže nám nepadá strecha na hlavu a zisťujeme, že nás ornitologický výskum sa skončil O.o. „Gustiózne pečivko“ s tuniakom vo vnútri zmizlo. :O To či sa tento klenot thajskej kuchyne naozaj zjedol zostáva tajomstvom aj pre nás. Nech mu je cesto ľahké.

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.