chramy_ayuthaya

Ráno sme mali famózne raňajky. Viď foto ilustráciu (toto bol raňajkový dezertík).

ranajky

Hostel vlastnila veľmi pohostinná a milá Thajka, ktorá si spravila zo svojho teenagerského syna recepčného. Ten vám veľmi rád a ochotne dokonca odnesie batožinu na izbu, čo sa v hosteli spravidla nestáva. Thajci sú naozaj pohostinní a keď sa už o vás majú postarať, tak sa postarajú ako o vlastnú rodinu. Preto naša nová mamina Thajka nabrífovala jej syna, nech nás ide odviezť ich vlastným autom k prvému templu- Wat Chai Wattanaram, ktorý bol naozaj impozantný. Impozantný nie vo veľkosti či zdobenosti, ale vo svojej neskutočnej energii a pokoji, ktoré vyžaroval. Je ráno, na okolí ešte nie je masa ľudí poskakujúcich so selfie tyčmi či zrkadlovkami a my si so Sokkim dosýta vychutnávame čaro miesta. Komplex je vystavaný z tehál a hoci bol postavený v roku 1630, na svoj úctyhodný vek je neskutočne  zachovalý.

My Európania sa teda tiež nezaprieme a fotíme kde sa dá, avšak po čase si nachádzame neďaleko miestočko s výhľadom na celý komplex a v neskutočnom pokoji (až na otravné mravce) meditujeme. Tú zvláštnu energiu týchto chrámov cítiť všade naokolo. Hovorí sa, že tieto chrámy sa stavali zámerne na energeticky významných miestach na Zemi. Z tohto úžasného miesta sa znova tuk-tukom dopravíme do mama hostel, berieme bicykle a prichádza na rad celodenná túra na bicykli po starobylých temploch krásnej Ayuthaye. … Keď jazdíme my… Videjká, fotky, doťahovačky, minibitka, prechádzky, mierna únava z tepla, pripitosť z piva, prechádzka a kúpa eurového prsteňa na tradičnom trhu, všetko je ako má byť. Do templov nemôžete vstúpiť obutí a taktiež by bolo fajn, keby tam nejdete oblečení na štýl Miley Cyrus alebo Justina Biebera.

 

bike_ayuthaya

Skúšame náš prvý nefalšovaný kokosový orech bez toho, aby bol naplnený alkoholom a musím priznať, že nám nechutí (chuť je vcelku kyslá a máme dokonca podozrenie, že je pokazený). Radšej späť k starej dobrej Bahama mama 😉 Skoro všetky temple pobehané (no prvým sme boli očarení aj tak najviac), selfie s buddhom v strome spravená, zmrzka kúpená, preľudnené centrum, kde ešte doznievali oslavy nového čínskeho roka skuknuté, fejkový kryt na ajfónik pre Sokkiho kúpený a môže sa ísť smer Bangkok.

Ešte posledná večera v našom obľúbenom rodinnom hosteli, kde sme mali veľmi chutnú papanicu (cestovinky so zaujímavou sladkastou omáčkou so shrimpami a moju si už nepamätám, ale určite si pamätám pocit chuťového uspokojenia ;)), dostávame posledné thajské namaste (kop kun ka) od našej adoptívnej thajskej maminy a môže sa ísť do centra Ayuthaye, odkiaľ nám má ísť minivan priamo do Bangkoku. Taxikár nás ešte aj odkopne na náš odvoz, aby sme náhodou tých pár metrov od miesta, kde nás vysadil a miestom, kde stáli minivany nezablúdili. Veľmi rád tiež odo mňa zoberie aj posledné doláre, keďže kurz baht- dolár hrá v jeho prospech.

Za západu slnka prichádzame do Bangkoku, ktorý je naozaj obrovský. Má skoro 8 a pol milióna tuniakov a zmestili by sa doň pomaly dve Slovenská. Už len pri príjazde do tohto mesta po diaľnici máte pocit, že vidíte diaľnice celej strednej Európy pospájané v jednej kope. Doprava v samotnom Bangkoku je naozaj riadna sranda, teda pre nás určite. Pre niekoho to môže byť samozrejme naopak hotová katastrofa. Cestu do nášho hostela máme pozretú-toto som naozaj nechala na Sokkiho (pozn.: femeňáčky dúfam toto prehliadnu, ale chlapi majú naozaj dobrý zmysel pre orientáciu) a prvé zvýšenie adrenalínu v krvi nastáva, keď na obrovskom kruháči pri Victoria station vidíme číslo nášho autobusu, ktorý nám práve odchádza. Žiadne strachy, sme v Bangkoku a toto nie je žiaden problém. Okrem toho, že sú Thajci veľmi pohostinní tak sú aj poriadni blázni a slovné spojenie bezpečnosť nadovšetko je v ich prípade asi synonymom irónie. Len čisto reflexne sa zdvihli naše paže na znamenie, že práve v tom autobuse chceme sedieť a šofér s tým očividne nemá žiadny problém. V strede rušného kruháča nám pribrzďuje a my naskakujeme do autobusu, ktorý je aj pri česko-slovenskej socialistickej Karose veteránom. Čo ma hneď prvé udivuje je, že žena v stredných rokoch s moderným trblietavým tak trochu diskofilným kovovým puzdrom zberá od ľudí peniaze a potom si sadá priamo za šoféra na akúsi žinenku, ktorá sa nachádza v priestore za ním. Vystupovanie je taktiež zaujímavé, znova jemné pribrzdenie, no predtým zazvonenie, aby sa to pribrzdenie vôbec uskutočnilo (načo zastavovať, tým sa stráca príliš veľa času…) a môže sa vystupovať. Ako neskôr zistíte- jazdiť v tak preplnenom meste nie je sranda zakaždým, keďže pár stovák metrov viete ísť aj dobrú hodinu. Mali by ste sa teda vybaviť pevnými nervami alebo si poriadiť skúter, najlepšie bez prilby a medzi seba s manželom narvať ešte svoje dve malé deti (rovnako bez prilby) a ísť brázdiť Bangkokom po medzi desiatky áut. Taktiež sa vám možno zíde aj rúška na ústa kvôli smogu. Konečne sme dorazili na miesto odpočinku- samozrejme iba toho nočného. Mali sme na pláne so Sokkim ísť ešte omrknúť jeden trh neďaleko nášho hostela, ale ja som to už nedávala. Izba bola veľmi fajn, vyzerala skoro ako hotelová a kúpeľňu so záchodom sme mali rovno v izbe asi takým štýlom, že som si mohla otvoriť drevenú okenicu na stene a vidieť priamo Sokkiho robiac veci, ku ktorým si aj kráľ musí dôjsť na pešo. Tento pohľad by som možno oželela 😛 Dáme spršku a dostávam od Sokkiho veľmi príjemnú masáž pri ešte príjemnejšej muzičke, až dokým sa Spotify neprepne sám na nejakú sado maso Rihannu 😀 Nevadí, sranda musí byť. Dobrú noc Bangkok!

buddha_ayuthaya

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.